Poézia duše

Na Krídlach pravdy


Nemám strach z tohto pádu,

ale čo ak nikdy

nedopadnem?


Tento pocit voľného pádu a neistoty,

čo ak nikdy neskonči?

Môže byť nekonečný.


Kde je tá pravda?

Za ktorou som skočila.

Niekto ju hľadá a iný zase

neverí v jej existenciu.


Skočila som pre vás,

nemám strach z tohto pádu.

Nebojím sa o vás,

každý raz začne hľadať

pravdu.


Tu jedinú podstatu,

každej a jednej jedinej chvíle.

Okúsiť tú plnosť,

ako keď stojíš na štíte

a pokorne čakáš, čo príde.


Skočila som.

Nevidím kam.

Som svojím voľným pádom

túžila som sa stať pravdou.

Neviem kedy a kam

dopadnem.


Ann Té


.

Sebarealizácia


Byť človek,

ktorý svoje srdce otvorené má dokorán.


Prijať strach,

ktorému som dovolila, aby prúdil v mojich žilách.


Rozhodnúť sa,

že tužím vyjadriť seba.


.Vzlietnuť,

a pritom cítiť, že sem patrím.


Poďakovať,

že ja som tou chvíľou naplnenou životom.


Vrátiť sa,

prečistiť a prežiť každú chvíľu nanovo.


Odovzdať všetko,

lebo dôvera je tým ostrovom.

Kde žijem, dýcham, vzlietam, ďakujem, objímam strach a objavujem seba v tomto živote.



Ann Té

Meditácia na upokojenie mysle


Zavriem oči a sústredím sa iba na
prítomný okamih.
Skúška myšlienok.
Nie je ľahké ich upokojiť.
Ale keď sa to raz podarí..
Som prázdno..iba som..a je to
nadpozemské.

Všetko prijímam a zas odovzdávam.
Vzduchoprázdnu,
temnote i svetlu.
Nikam nepotrebujem patriť, nič nemusím
Vlastniť.
Som slobodný.

Stávam sa svojím nádychom, tlkotom
svojho srdca.
Pýtam sa ho: "Srdce, čo chceš teraz robiť?"
Srdce odpovedá: "Tancovať, spievať, radovať sa
a milovať."
Myseľ oponuje: "Nedovolím"!
Kto stvoril toto väzenie?
Vedomie odpovedá: "Ty sám si si ho stvoril."

Túžim opustiť predstavu svojho falošného
JA.
Vtedy sa vždy ozvú strážci prahu.
" Si blázon, vráť sa naspäť do tela!"
Tentoraz ich už nepočúvnem.
Púšťam sa bezpečného lana,
ego sa rozpúšťa, moje JA zomiera,
padám do neznáma.

Tak málo a tak veľa treba urobiť.
Priznať si, že nedokážem myseľ upokojiť.
Prijať ju znamená prijať seba.
Pustiť sa svojich snov a pokladov
v tejto hre zvanej realita.
Padať až kým nezačnem lietať
s bytosťami svetla.
Užívať si každý moment letu.
Stať sa svetlom.
Na vlnách pravého JA sa vrátiť zas na zem
v pokoji a láske.
Prijímať.
Odovzdávať.
Dýchať.
Milovať.

Namasté.


Jasna Živa

Meditácia o strachu


Strach ma mrazil:

nie-som dosť dobrá,

nie-som dosť múdra,

ne-mám nadanie...nevydarená ako atrapa sochy vo fontáne.


Strach ma prikoval:

ne-dokázala som nič,

ne-znamenám nič,

ne-zaslúžim si pozornosť...zaprášená ako stará maľba na povale.


Strach ma omráčil:

vedia, čo si myslím,

vidia, že viem, čo si myslia,

cítia, že myslím, čo oni vedia, že ja viem..

Tak toto radšej nikomu ne.....čakám na bezbolestné riešenie. .


Vnútorný hlas ustarostene: "Ťažká úloha veru, zbaviť sa strachu,

keď na neho myslíš..bojíš sa!"

Strach vyživene: "Mohol som si myslieť..

Vy ľudia ste všetci rovnakí."


Všímam si zmeny. Výčet vlastných strachov je menej strašidelný 

takto papieri.

Smeje sa mi. Baví ma.

Hráme hru, kto dá viac..


STRACH: 

"Z temnoty. 

Z vlastného tieňa v zrkadle. Že ťa opustia.

Že nikdy neprídu. 

Že ich stratíš, že všetko pokazíš. 

Že ťa nepochopia, na teba zabudnú,

Že ich sklameš. 

Že ich unavíš, pokazíš, ublížiš.

Že....MŇA umlčíš!"


JA:.

"Môžem veci pokaziť,

ja sa môžem niekomu nepáčiť,

dovolím si veľkú šancu zahodiť.

Povedať, čo by sa nemalo,

Obliecť si, čo by sa vskutku nemalo.

Zakričať, to som JA!

Božechráň,

Slobodu, všetkým Vám!"


Jasna Živa