Tvorenie vlastnej reality   Autor: Jasna Živa

Prežila som toho naozaj veľa a teraz už viem, že nič z toho nebola náhoda. Ešte pred pár rokmi by som dala čokoľvek za to, aby si ma niekto všimol. Pozval na pohárik, na večeru, na čokoľvek. Hľadala som na sociálnych sieťach, zoznamovacích stránkach, v kluboch a iných nevhodných miestach. Bola som nespokojná sama so sebou, unavená životom. V mojom srdci chýbala láska. Nemohlo to fungovať. Predtým som o tom pochybovala,  dnes som si istá. Ten pravý muž pre mňa existuje. Vymodelovala si ho sama. Kým ho však do svojho života pozvem, mám ešte trocha práce. Postavila som si latku veľmi vysoko.  Chcem sama sebe dokázať, že viem tvoriť svoju realitu tak, aby som bola šťastná sama v sebe.

Upokojila som sa. Mojou prioritou sa stala potreba vedieť kým som a kam smerujem. Cítim sa byť Slovanom, potomkom starých pohanov. Neraz som počula ľudí hovoriť, že mám slovanské črty tváre. V regresnej terapii som samú seba videla ako mladú slovanskú ženu.  Mala som oblečenú bielu ľanovú blúzku so šnurovačkou na prsiach a širokú ľanovú sukňu. Driek mi obopínal korzet, ale aj tak som sa cítila veľmi príjemne. Stála som na mestskej dlažbe, vo vetre mi viali dlhé plavé vlasy a v rukách som držala košík s práve upečenými bochníkmi chleba. Bola som pekárka. Čakala som s darmi na svojho drahého, ale nakoniec bolo čakanie márne. Povolali ho do služieb kráľa. Nosila som pod srdcom jeho dieťa a chcela som mu to oznámiť, už sa však nedalo. Po čase sa ku mne doniesla správa, že sa z vojny už nevráti. Zomrel v boji, mečom nepriateľa. Videla som samú seba v zámockých pivniciach, ako držím v rukách práve narodené dieťa a plačem nad svojim osudom. Bolo mi ľúto samej seba. Uvedomila som si, že mám len dve možnosti. Buď sa celý život ľutovať a žiť ako obeť osudu alebo zobrať svoj život do vlastných rúk. V hrudi som pocítila príval takej energie, až som sa preľakla jej sily. Prebudila sa vo mne veľmi silná túžba po šťastí napriek všetkému, čo sa mi prihodilo. V ďalšom obraze som videla svojho muža, ako sa víťazoslávne vracia do mesta. Za ním ľud volal na jeho slávu a nakoniec sme vystúpili na najvyššie miesto hradiska a mávali sme im. Vojna sa skončila a my sme žili šťastne a slobodne. Žili sme v láske. Vďaka mojej vnútornej sile. Takto som v sebe objavila svoje slovanské korene a rozhodla som sa, že z mojej skúsenosti vyťažím pre svoj súčasný život len to najlepšie.

Dozvedela som sa, že starí Slovania začínali svoje romantické vzťahy vo veku okolo 26 rokov. Uvedomila som si, že sa nemám kam ponáhľať. Zamotala som sa v systéme, za klávesnicou počítača na pohodlnej stoličke amerického zamestnávateľa, ale často aj v obchodných centrách nákupom zbytočností. Našťastie som našla samú seba na silových miestach. Sú to posvätné háje Slovanov, klenoty zo slovanských mýtov  umiestnené v nádhernej prírode Malých Karpát. Rytina na jednom zo žulových balvanov nápadne pripomína tvár indiánskeho šamana. Keď som sa dopočula o  energetickom prepojení nášho územia so srdcom zeme nachádzajúcom sa v Južnej Amerike v pohorí Sierra Nevada, kde žije kmeň Kogi, začala som pátrať. Pri jednom výlete na toto silové miesto som sa rozhodla vyskúšať látku rozširujúcu vedomie. V ten večer som na jednom balvane jasne videla tvár mladšieho indiánskeho muža. Jeho hologram sa vznášal priamo nad kameňom s vyrytou tvárou šamana. Ďalšie kamene sa mi zmenili na slony, opice, či jaguára. Bolo to niečo nádherné. Užasnutá som hľadela okolo seba, až kým ma nepremohol strach z prichádzajúcej noci.

Dočítala som sa, že starí Slovania vykonávali na týchto posvätných miestach obrady a ceremónie, liečili, prinášali svojim bohom obety. Rovnako ako Indiáni, používali techniky práce s energetickými centrami a tým si rozvíjali svoje vnímanie. Uctievali prírodu a jej cykly, ktorým prispôsobovali nielen svoje sviatky, ale aj každodenné fungovanie. Prírodu si ctili dokonca viac ako svoj vlastný život. Žili skromne, používali dary matky Zeme rozumne. Svätyne a chrámy stavali len z prírodných materiálov. Zasväcovali ich bohom, ktorých si spájali so silou prírodných živlov a striedaním ročných období. Dnes sa o týchto bohoch ako aj o slovanských hrdinoch dozvedáme z mýtov, ktoré však už vôbec nie je jednoduché vypátrať.

Rovnako ako Amazonskí indiáni, Indickí budhisti a starí Slovania, aj ja som začala využívať podobné techniky na rozvíjanie svojho vnímania. Ako sa moje vnímanie začalo rozvíjať, nadobúdala som pocit, že si svoju realitu vytváram sama. Výskumy vedcov mi tento subjektívny pocit potvrdzovali a môj pocit sa čoraz viac menil na objektívnu realitu. Autori ako Ester a Jerry Hicks, Jane Roberts, Dr. Micheal Newton, Dr. Bruce Lipton, Dr. Joe Dispenza, Neville Godard a ďalší autori, ale aj osobní priatelia mi boli oporou a inšpiráciou. Bez mojich spriaznených duší by som dnes nebola ani v polovici cesty. Bola to aj moja zásluha, pretože som si ich privolala sama.

Je škoda, že my na rozdiel od juhoamerických národov, my stredoeurópania nemáme tú možnosť spýtať sa svojich predkov osobne. Môžeme však vychádzať z podobnosti ich systémov vnímania. Podľa starých indiánskych techník sa ľudská pamäť nachádza v dutine brušnej. Indiáni to nazývajú pamäť "kanai" a zdravia sa "Nocan kani", čo v preklade znamená: "Viem, kto som". Znamená to: mať otvorenú pamäť duše. Vieme my, ktorí sa považujeme za potomkov Slovanov, kto vlastne sme? Máme otvorenú pamäť svoje duše?

Prečo som videla Indiánov na miestach, kde by som mala vidieť Slovanov? Okrem toho že mi mali čo povedať, myslím si, že je to aj preto, lebo v základe sme všetci to isté vedomie. To sa potom rozdeľuje do duší a vytvára duševné rodiny. Chcela by som sa učiť od starých Slovanov, na ich vibráciu som sa však vtedy ešte nenaladila. Namiesto nich ma však zatiaľ Indiáni naučili nasledovné. "So svojimi strachmi nebojuj, len im prestaň venovať pozornosť a oni sami odídu. Začni sústreďovať svoju pozornosť na niečo iné, čo ti vyvoláva pozitívne emócie. Môže to byť niečo hmotné, ale stačí aj obyčajná predstava."

Indiáni pokračovali: "Myšlienky a emócie existujú vo forme elektromagnetických častíc, ktoré tvoria hmotu. Preto to, čo dokážeme precítiť, sa zhmotňuje. Tvojou jedinou úlohou je dôverovať, že už je to hotové. Vesmír všetky situácie a stretnutia zariadi tak, aby sa to čo najskôr zmaterializovalo. Preto nevykonávaj žiadnu činnosť so zámerom dosiahnutia predstavy. Všetko rob len z radosti z tej samotnej činnosti."

Zamýšľala som sa nad tým asi rok, kým som pochopila, čo mi tým chceli povedať. Keď chcem byť bohatá, nemusím nič robiť? Stačí mať vyložené nohy a snívať o miliónoch na účte a drahých dovolenkách? Bez toho aby som nad tým čo i len na chvíľu zapochybovala? Čo poviem rodine,  odkiaľ mám peniaze? Mám všetkým povedať, že som zamilovaná? To im mám klamať?

Spravila som si prieskum v tomto svete materializmu. Dala som si na misku váh, kto má koľko hojnosti. Či ľudia čo pracujú, alebo tí čo sa zabávajú. Teda porovnala som si robotníkov, zamestnancov rôznych podnikov, športovcov, politikov, podnikateľov, investorov, vlastníkov. Zistila som, že len tí, čo pracujú s láskou,  majú kopec hojnosti a disponujú predovšetkým slobodou. Je to celé len o spôsobe myslenia. Každý dostane to, čo si zaslúži. Nejde o to nerobiť nič, ide o to robiť v každom momente len to, čo ma baví. Bez zámeru dosiahnuť to či ono, lebo ja to už všetko vlastne mám. 

Raz sa Esther Hicks spýtal niekto počas seminára: Ja by som chcel strašne vedieť, prečo pes, keď je počas jazdy otvorené okienko v aute, vystrčí von hlavu tak, že mu veje vyplazený jazyk vo vetre. Všetci v hľadisku sa začali smiať na jeho zdanlivo hlúpej otázke. "To je veľmi dobrá otázka" odpovedal Abraham Hicks cez Esther. Ten pes to robí pretože ho to baví. Keby ste všetci robili len to, čo vás baví, tak by ste mali život plný hojnosti a žili šťastne.

Uvedomila som si, že tie vzorce myslenia, ktoré v sebe mám, potrebujem zmeniť. A s nimi aj emócie, ktoré ma prepadávali v priebehu dňa. A môj život sa podľa toho sám pretvoril. Bez toho aby som riešila ako. Uverila som tomu, že čo dokážem precítiť, to sa skôr či neskôr zhmotní a ja sa nemusím lopotiť. Stačí v sebe vzbudiť pozitívny pocit, ktorý nie je založený na žiadnej podmienke. Objavila som v sebe silu pozitívnej imaginácie.

Veľa ľudí, tak ako ja, odišlo veľmi skoro od rodičov. Mojim dôvodom alebo skôr zámienkou bolo štúdium na vysokej škole. Bola som na svoju samostatnosť hrdá, až kým som nespoznala jedného človeka. Podarilo sa mu dostať sa na vysokú duchovnú úroveň už počas strednej školy. Hoci jeho vzťahy s rodičmi neboli dobré, rozhodol sa neutekať. Prijal situáciu v ktorej sa nachádzal a rozhodol sa s ňou pracovať. Nemal vlastnú hypotéku na byt v Bratislave. Povedal si, že pokiaľ nebude šťastný na mieste kde je, tak potom mu do života nepríde, čo chce.

Vysvetlil mi rozdiel medzi kultúrou európskou a indiánskou. "Indián ti povie, že chce žiť ako jeho rodičia alebo doma s nimi. Európan povie, že chce žiť hocijako, len nie ako jeho rodičia." Môjmu priateľovi jeho rozhodnutie paradoxne prinieslo väčšiu slobodu ako mne. Namiesto vysokej školy sa vzdelával doma sám. Dnes má väčší prehľad a viac peňazí a žije slobodnejšie a šťastnejšie, ako ktokoľvek iný koho poznám. Prekonal vzorce spoločnosti, ktoré zažíval aj v rodine. Naučil sa to, čo by mu jeho rodičia ani spoločnosť bežne nedali. Že v krátkom čase môže mať všetko, čo si vie predstaviť. Jeho úlohou nie je riešiť ako. Stačí len cítiť, že to tak je. Situácie a ľudia sa vyfarbia samé. Keďže čas neexistuje, tak ho netrápi, ak sa tak ešte nestalo. Vek nie je podstatný, uvedomuje si nekonečnosť svojej existencie.

Indiánske technicky som sa naučila od Petra Chobota, ktorý ich upravil tak, aby sme im lepšie rozumeli. Naučila som sa pracovať so svojimi energetickými centrami. Viem, ktoré centrum je za čo zodpovedné. Učím sa im priraďovať jednotlivé pocity, prežívanie. Vďaka tomu je pre mňa čoraz jednoduchšie sa vedome rozhodovať, ako sa v rôznych situáciách zachovať. Moje medziľudské vzťahy sa výrazne zlepšili.

Môj priateľ ma učil, že život je vlastne cesta plná zábavy, pomocou ktorej mi príde ešte viac hojnosti. Naučila som žiť v prítomnosti. Do života mi prišlo viac lásky a hojnosti. Prestala som veci veľmi chcieť, oslobodila som sa od potreby mať všetko hneď. Je to kvôli tomu, že čim väčšmi niečo chceme, tým viac si vytvárame v mysli vzorec: Nemám - chcem. Namiesto toho som začala myslieť tak, akoby som už všetko, čo potrebujem už získala. Ak je to dobré aj pre ostatných, tak mi to vesmír,  sám prinesie do života.

Dnes si teda tvorím svoj vlastný život. Sústreďujem pozornosť na riešenie, nie na problém. Indiáni veria, že si sami tvoríme svoje vibračné pole svojimi emóciami a myšlienkami. To je ovplyvňované vibračnými poľami iných ľudí. Tak sa tvorí kolektívne vedomie. Sú v tom zapojené polia iných vedomí. A spolu to vytvára ilúziu časopriestoru. Čím viac na sebe pracujem a čím intenzívnejšie smerujem svoju pozornosť, energiu, myšlienky a emócie, tým väčší vplyv mám na celok. Začala som od seba. Bolo potrebné nájsť lásku v prvom rade k sebe samej. Dnes môžem povedať že milujem každú minútu strávenú sama so sebou. Milujem svoju prácu, milujem písanie, milujem maľovanie, milujem všetko živé aj neživé okolo seba.

Človek ktorý tvorí vedome svoju realitu a presne vie, o čom je celá ilúzia časopriestoru, tak môže ovplyvniť celok viac ako milión ľudí.  A to je to v čom som našla samú seba. Ten pravý muž príde do môjho života, jej to len otázka času a priestoru, ktorý mu sama vytvorím.