Smrť boha                 Autor: Igor Glejtek

Pred viac ako dvomi rokmi som zažil najväčšiu krízu vo svojom živote. Ako každá moja kríza, začala extázou. V Jordánsku som zažil stotožnenie so starozákonnými prorokmi na miestach ich pôsobenia. Cítil som sa dôležitý, jediný čo chápe, jediný vyvolený. Najväčší prorok. Až v stave hlbokej krízy som pochopil,že to všetko vytvorila moja myseľ. Tá kríza bola totálna. Prišiel som o prácu, ktorú som miloval. Uvedomil som si, že moje ďalšie manželstvo je v troskách. No najviac ma zasiahlo uvedomenie si, že Boh, ktorého som chcel poznať, zjednotiť sa s ním a prežiť jeho všeprijímajúcu lásku, bol len výplod mojej mysle. Bol som nahnevaný. Bože, ako si mi to mohol urobiť! Kto mi teraz pomôže, kto ma zachráni. Bol som na samom dne. Bil som sa do srdca, hlavy, chcel som zomrieť. Celý systém, ktorý som si vybudoval o ceste k Bohu, sa zrútil. Všetko na čom som si zakladal, bola lož. Jasne som to vnímal. Pravda mnou prešla a osvietila ma ako blesk. Zahrmelo, až sa nebo zatriaslo. Všetko sa zrútilo v okamihu. Boh zomrel. Boh mojej mysle sa rozplynul ako ranná rosa. Boh všetkých náboženstiev, v ktorých som ho hľadal je len fikcia. Ostalo prázdno, ticho. Nehybné bdelé vedomie. Chcel som zomrieť, no život pokračoval. 


Po viac ako dvoch rokoch čítam knihu od Osha, kde píše to isté. Boh je mŕtvy. Nikdy neexistoval. A nikdy nebude. Sami sme si ho stvorili, klaniame sa mu a uctievanie. Hádame sa, ktorá cesta je tá správna. Dobre Boh neexistuje. Čo je teda to, čo vlastne hľadáme? Čo nám prináša pokoj a naplnenie? Nedá sa to vysvetliť, každý máme svoju cestu. Nedá sa ísť cestou iného, dá sa len inšpirovať, potvrdiť si to, čo intuitívne vieme. 


Po dvojročnej kríze, ďalšej žiadosti o rozvod, strate zamestnania a strate podpory od všemohúceho boha, som sa zamiloval. Bože, ako ja som sa zamiloval. A vtedy mi to došlo. Láska je to, čo hľadáme, láska prináša pokoj, naplnenie a všetko čo chceme od Boha. Jedine láska je tou skutočnou silou, čo mení naše životy. Tak v čom je teda problém? Uvedomil som si to zase pri čítaní knihy od Osha. Tvrdí, že nie sú totožné výroky Boh je láska a Láska je Boh. Lenže kto pochopí ten rozdiel? Skúsim to vysvetliť. Prvý, podľa mňa nesprávny výrok je, Boh je láska. Je najviac používaný v kresťanstve. Znamená, že Boh má atribúty lásky. Je teda viac ako láska. Má ďalšie a ďalšie vlastnosti. Vševedúci, odpúšťajúci, večný, milujúci, všadeprítomný, atď. Toľko atribútov, že ma ide z toho vychytiť. Všetky nedokázateľné, nevyvrátiteľné. Človek je z toho taký maličký. A stráca sa v tej úbohosti, nedokáže ich pochopiť ani zažiť. A prečo? Lebo je to výplod mysle. Svet je plný nespokojných, neurotických a nešťastných kresťanov, ktorí veria, no nežijú všetky tie prikázania, ktoré im ich náboženstvo určuje. A nedokážu prežiť ani to najdôležitejšie Ježišovo prikázanie. Miluj blížneho svojho ako seba samého. Prečo? Lebo sú frustrovaní zo všetkých ďalších prikázaní, ktoré nedokážu naplniť. 


Druhý výrok Láska je Boh znamená, že láska je skutočná a má aj atribút, ktorý označujeme slovom Boh. Teda láska prináša pokoj, šťastie, naplnenie, život. Nemá ďalšie ďalšie atribúty. O láske nevieme povedať viac. Keď milujeme, naozaj vášnivo milujeme, myseľ sa upokojí, nevie nič viac k tomu dodať. Zamilovaný človek nič viac nerieši, len miluje. Pre zamilovaného človeka viac koncept boha neexistuje. Boh pre neho zomrel, rozpustil sa v láske. A zamilovať sa môžme do hocičoho. Partnera, prírody, štvornohého miláčika, priateľa. Vždy je to tá istá láska. Sme zamilovaný do života. Láska je život. Život je láska. Ak tomu pridáme pravdu a myseľ ju správne uchopí, pravdu o tom, že si všetko sami tvoríme a následne to prežívame, život sa stane mystériom. Tajomstvom. A láska jedinou silou a jediným zmyslom života, ktoré sa nám stanú prvoradé. Nič viac netreba.