O žití srdcom                Autor:Igor Glejtek

Veľa krát som si myslel, že tam niekde, tam v duchovnom svete, tam kde prebýva Boh, kde majstri starej Indie alebo budhistický bodhisatvovia odchádzajú po smrti, tam je krásny svet. Tam sa dostať! Toľko hodín meditácie. Toľko cvičení, prečisťovania, modlitieb. Bože. A som stále tu. Stále ten istý. Toľko hodín prednášok, diskusii, článkov na nete, videí na Youtube. A stále nič. Až mi to došlo. Toto je ten krásny svet. Toto je kráľovstvo nebeské. Šangrila. Raj na Zemi. Ako je to možné, keď je zároveň toľko utrpenia? Bolesť, smrť. Pred tromi týždňami a presne tri týždne po operácii srdca, som to zase prehnal na biku. Už som o to písal, tri dni v nemocnici na pozorovaní. Bože, ako som sa zľakol. Nechce sa mi odísť z tohto sveta. Tak som si povedal, žiadny bike, budem len chodiť. Vydržalo mi to päť dní, presne len toľko, koľko som bol s mojou láskou v Bratislave. A už šup na bike. Zase po kopcoch. Zase bolesť pri srdci a už aj pod jazvou na nohe, odkiaľ mi vybrali cievu a prišili ku srdcu. Do kelu. Čo to robím? Prečo to robím? Nora mi stále vraví, aby som sa viac snažil, viac dbal o zdravie. A ja som prvý krát v živote priznal. Ja sa vôbec nesnažím. Žijem srdcom. Žijem na doraz.


Raz v zime som bol na Chopku. S detským lopárom a s druhou manželkou Máriou. Spustil som sa po zjazdovke a zrazu. Bože. Čistý ľad. Naberal som rýchlosť ako na sánkarskej dráhe. Prevalilo ma, lopár vyletel spod zadku a pred zrútením sa do strmého svahu plného stromov ma zachránili zipsy na vetrovke, ktoré sa zarývali do svahu a zbrzdili môj let. Mal som strach? Jasné. No o mesiac sme na Chopku boli znova a do doliny sme to dali za 17 minút. Predbehol nás síce jeden opozdený snowboardista, ale aj tak ten vrcholný pocti šťastia bol na nezaplatenie. Taký je život žitý srdcom. Na hrane života a smrti, veľa krát na hrane zákona, no vždy šťastný a s pocitom: "Bože, milujem ťa na zbláznenie. Milujem život."


Paríž. Krásne mesto. No v pamäti ostali len dva zážitky. Priateľ, ktorého sme brali z Paríža autom nás s kamoškou zobral na strechu opustenej výškovej budovy v strede Paríža. To bol výhľad, Eifelovka neďaleko, vrhala svetlá reflektorov na okolie ako strážna veža. Osvietila nás a premkol nás strach, že nás uvidia a vyženú z našej oázy pokoja. A druhý zážitok? Meditácia v parížskom parku za úsvitu s priateľom. 


Žitie srdcom nie je len o adrenalíne. Je o spontánnosti. Zober, čo sa pritrafí. Neváhaj, chvíľa sa opakovať nebude. Už nebude druhá šanca. Život ti prefrčí ako auto Tesla dnes na ceste vo Vrútkach. Ani sa nenazdáš a je preč. Bože. 


S mojim synom Maťom, mal vtedy hádam šestnásť rokov, sme boli na bikoch na Chopku. Kupovali sme si vstupenky na lanovku a zriadenec sa díval na naše biky. Keď sme mu povedali že chceme ísť tou najstrmšou čiernou dráhou, kde sa konajú majstrovstvá Európy, neveriacky krútil hlavou a nechal nás ísť. Dali sme ju štyri krát. Ja na mojom starom, len s odpruženou prednou vidlicou, Maťo na dámskom horskom. Stáli sme na Chopku, biky opreté o zábradlie a bol som pyšný. Na syna, na Maťa. Na seba? Nie. Na život. Cítil som, ako ma premáha, ako mnou prúdi, ako je všade okolo. Sme jeho súčasťou. Volá nás. Poď. Neváhaj. Ži. Zabudni na "Nedá sa, je to ťažké." Zabudni na "Inokedy", zabudni na "Nemám výstroj." Zabudni na "Je to nebezpečné", alebo, "Čo by povedali ľudia". Zabudni na "Možno raz." Skoč. Teraz. Započúvaj sa do svojho tela, ono ti povie či môžeš." 


Život srdcom je i o inom ako krásnych zážitkoch. Je to o krehkosti a zraniteľnosti srdca. Otvorené srdce miluje. Ľudí, život, prírodu, zvieratá. Keď srdce vidí utrpenie, plače. Keď vidí neprávosť, plače. Keď cíti napätie, nepochopenie, odsúdenie, plače. Toľko bolestí a smútku cítilo moje srdce. Poviem vám to? Ten smútok bol taký hlboký, že som chcel odísť z tohto sveta. Nerozumel som mu a on ma odmietol. Nie život, ľudia. Plakal som celé mesiace a roky. A život ma dvíhal. Srdce bolelo. Srdce nariekalo. A že prečo infarkt? Prežíval som všetko naplno. Radosť aj smútok. Naplňujúce vzťahy aj zraňujúce. Stretnutia aj rozchody. Taký je život srdcom. Krásny aj bolestný. No inak neviem.


Srdce ak je otvorené, miluje a nerieši. Nepotrebuje chápať, nepotrebuje učenia ako žiť. Nepotrebuje Boha ani náuky. Srdce ak je otvorené, je spojené s celým vesmírom. Cíti spojenie zo životom, s inými otvorenými srdcami. To pohnutie príde na brehu rieky, pri počúvaní Deep Purple, pri raňajkách na stolčekoch v kuchyni. Príde hocikde. Život, si taký krásny. Milujem ťa. Milujem každú chvíľu. Milujem Zem. Zem, vesmír miluje mňa. Slzy sa tisnú do očí.


Mám priateľa. Zastavil som sa u neho, lebo začínalo pršať, blížila sa riadna zlieva a mal som za sebou viac ako tridsať kilometrov. Jasné, bolo to pred troma dňami a zase mi horelo pod zadkom a srdiečko po oprave. Doma bol s tromi malými deťmi, chlapec sedem rokov a dvojičky dva. Bože. Tie malé deti vedeli čo je život. Liepali sa na parapetnú dosku a vyzerali okoloidúcich. Liepali sa na domácu hrazdu a robili premety. Boli všade. Otec spustil: "Nedarilo sa mi a tak som sa pýtal prečo. Prišiel som na to. Musím si vyriešiť vzťah s Bohom a všetko bude v poriadku." Vzťah s kým? Jediný Boh, ktorého poznám je náš vnútorný hlas. Jediný vzťah, ktorý je treba riešiť, je vzťah k sebe. Milujem sa? Žijem život naplno? Milujem seba ako blížneho svojho? Milujem blížneho ako seba samého? Milujem život a tento svet? Ako si mám vyriešiť vzťah s Bohom, o ktorom len premýšľam? Vyobjímal som jeho deti, zobral na ruky a neriešil. Milujem. Ako najviac viem. Ako sa dá. Bože. A že prečo používam stále slovo " Bože" , keď v neho neverím? Lebo to krásne znie. Má to úžasnú vibráciu. V Boha neverím, no žijem akoby existoval. Akoby vo mne prebýval. A čo ak? 


Howng