O uzdravovaní               Autor:Igor Glejtek

27.09.2019

Prečo práve ja mám hovoriť o uzdravovaní? Veď mi furt niečo je. Ako povedali dvaja moji známy. Jeden z nich je žiakom indického gurua. Povedal mi, keď sa dozvedel o mojom infarkte: "Tak toto je už naozaj zdvihnutý boží prst." V pozadí som počul jeho skutočné varovanie. "Opustil si gurua, to máš za to. Je načase aby si sa vrátil." Druhá bola moja už bývalá manželka: "Pozri ako si dopadol." Keďže ju už poznám, tak len inými slovami povedala. "Je to boží trest za to, že si opustil kresťanské spoločenstvo a nenasledoval Ježiša." Bože. Aj ja ťa tak milujem. To fakt, trest? Za čo? Takže o čom sú choroby, úrazy, uzdravenie, bolesť? Uvidíme čo nakoniec toto pojednanie prinesie.


Prvý krát som sa s vážnou chorobou stretol, keď ma otec prinútil ísť na na vysokú vojenskú školu do Liptovského Mikuláša. Bolo to po tom, ako som vyletel z mojej prvej vysokej školy, hneď po prvom semestri. Počúvol som, pretože sa mi vyhrážal, že ma vyhodí z domu. A ja som tak miloval môj domov. No byť vojakom z povolania, som si predstaviť nevedel. Nepočúvam autority, som slobodný, vášnivý, milujem život. Milujem slobodu a voľnosť. Som divý mustang, zavretý by som umrel. Zlomil sa. Prvý semester na škole OK, furt som z kasární utekal. Do Jasnej, na Chopok, za láskou, do ľudového tanečného súboru. No moje podvedomie snovalo plán. Jedného dňa po bežnej kontrole moču, mi našli pozitívny nález na krv. Nasledoval polročný pobyt v nemocnici v Ružomberku a Prahe. Chronický zápal obličiek. Znela diagnóza. Autoimunitné ochorenie. Prepustili ma zo školy a dostal som modrú knižku. Otec mi povedal: "Chorobu si si vymyslel, aby si mohol odísť." Teraz viem, akú hlbokú pravdu povedal. Ale vtedy to znelo ako umieráčik. Nadobro zlomil nado mnou palicu. O mesiac zomrel. Jeho slová: "Nikdy z teba nič nebude", mi dlho zneli v ušiach. No nie tak, ako by sa dalo očakávať. Vzchopil som sa, chcel som mu ukázať že nemá pravdu. Ďalšiu vysokú školu som dokončil s vyznamenaním. Popri tom som vychovával dcéru a bol vzorným manželom. A diagnóza? Jedného dňa som si povedal: "Som zdravý a tak aj budem žiť." A prekvantoval som všetky prorokovania blízkych a doktorov, že raz skončím na dialýze. Poučenie? Choroba je obrana pred ešte väčším zranením, ktoré hrozí. Keď pominie, človek pochopí a zmení nastavenie, choroba stratí opodstatnenie a nastúpi samoliečebná schopnosť tela.


Druhé moje stretnutie s chorobou bolo vážnejšie. Diagnóza: Mánio-depresívna porucha. Bože to je diagnóza. Len tie slová ako znejú. Bože. Len vysloviť to, mi bralo toľko síl. Stálo ma to tri manželstvá. Dvadsať rokov života. Vrcholy a údolia. Extázy a smútky. Radosť a apatia. Extrémy. Veľa priateľov a samota celé mesiace a roky. Totálna viera v Boha, život, v seba a opustenie sa. Kto to neprežil, nepochopí, čo je to naprostá strata energie, viery, nádeje. Ten smútok až bolí. Trhá srdce. Krája všetko a nenechá nič nedotknuté. Iba smrť by bola vykúpením. No život rozhodol inak. Zakaždým zvíťazil. Nie ja. Nie ja som sa zodvihol a prekonal chorobu. Život vždy dvíhal mňa. Boli chvíle, keď po týždni ležania na zemi som zrazu vstal a zabehol pätnásť kilometrov a potom zase uľahol. Alebo som zobral bike, prešiel celú Malú Fatru, vrátil sa domov plný nádeje, že už to mám za sebou a po pár dňoch som znova uľahol. V ušiach mi stále znelo: "Ak nebudete brať lieky, budete mať trvalé následky na mozgu." Znela predpoveď mojej psychiatričky. A slová mojich troch žien? Netreba opakovať. Chorý, chorý, chorý. No aj tak cítim ich súcit, pochopenie, lásku. No vyvoláva to vo mne zakaždým oprávnený vzdor. Vzplaniem ako divý mustang a kričím: "Som zdravý. Som zdravý. Nikdy som nebol chorý. Bol som zranený, zlomený, nemal som oporu, pochopenie, nástroje ako prekonať smútok, nemal som pochopenie. Veď uverte! Nie som chorý a nikdy som nebol a nebudem. Učím sa. Len sa učím. Poznávam." A poučenie? Rovnaké ako predtým. Každá psychiatrická porucha, ako tomu zvyknú hovoriť doktori, je len obranou organizmu pred trvalým poškodením. V mojom prípade pred stresom z nepochopenia, nelásky, mojej vlastnej neznalosti. Keď stres pominie, nastolí sa rovnováha a porucha pominie. Moje vlastná trvalé nastavenie, že nie som chorý, len nezvládam, ma ochránilo pred užívaním liekov a prijatím diagnózy. A moja láska Nora ma natrvalo uzdravila a to len tým, že mi neustále opakuje: "Teraz už je všetko inak. Si jedinečný. Je v tebe toľko lásky a dobra. Smútok je len transformačná energia. Nie je to trvalý stav!" Tak už naozaj verím a aj tak žijem. Som plný lásky. Milujem život. Milujem ľudí. A svedčím o možnosti uzdravenia.


Tento rok sa celý proces završuje. Deviateho júna som spadol na biku a zlomil si kľúčnu kosť. Bože. Do kelu. Tak krásne sa mi jazdilo. Tie úžasné jazdy po horských chodníkoch z Holí, z Magury. Z výšky 1400 metrov dolu 1000 metrov za dvadsať minút. Rútil som sa, letel ako orol, nevnímal oddelenie. Nevnímal nič len pohyb, let, slobodu, radosť. Zrástol som s mojim bikom a leteli sme údolím. Po kameňoch, konároch v ústrety oblohe. Telo reagovalo dokonale. Na podvedomej úrovni. Bálo, sa, už viem že sa veľa krát bálo. No nedbal som. Otrepal som sa z menších pádov a znova sa rútil. Znova riskoval. Aj vtedy, keď mi moja láska opakovane a plná starostí opakovala: "Pomaly Igor. Pomaly." Nedbal som a ešte som bol na to hrdý. Veď predsa viem čo robím. A znova som sa rútil. Objavil som Bikeparky. V Jasenskej doline a potom na Maline Brde. A bác. Pád. Zlomená kľúčna kosť trčala ako výkričník z môjho pleca. Moja láska dva dni nevedela, čo sa stalo. Nechcel som ju raniť a pokaziť jej pobyt v prírode. Keď som jej to povedal, prijala to s pokojom. Vedela, že sa to stane. Dlho predtým to vedela a prežila dopredu tú bolesť a strach. A moja reakcia? Po dvoch týždňoch som už znova sedel na biku a šľapal po kopcoch do Jasenskej. Bože. Ako som len bol pyšný, nevšímavý. Moje telo mi bolo sluhom. Možnosťou zažiť niečo vrcholné. Ako som nedbal. Ako ma prosilo a ja som nepočúval. Až Norine slová a jej strach o mňa, ma prinútili počúvať. No zmenilo ma to? Nie. Stále som sa videl slobodný, letiaci, vznášajúci sa, zdravý, divoký, nezraniteľný.


Už viete, čo bolo ďalej. Infarkt. Trojnásobný by-pass. Bolesť akú som dovtedy nepoznal. No ani lásku a starostlivosť mojich blízkych. Mamy, brata, dcéry a syna. Priateľov. Mojej lásky Nory. Nikdy som nič podobné nezažil. Toľko lásky. Toľko opatery. Toľko strachu o mňa. Toľko krásnych a usmievavých ľudí. Bože. Milujem ťa. Život, milujem ťa. Toľko dobra a lásky. Ani som netušil, že som toho hodný. Že som milovaný. Že som zachránený. Mám nové opravené srdce. Búši mi ako pumpa. Cítim ho, vnímam ho. No pochopil som o čom to celé bolo? Celý čas som veril, že to dobre dopadne. No nechápal som, nedošlo mi, o čom to bolo. Nezmenil sa. Tri týždne po operácii som znova sadol na bike a šľapal na Záborské lúky, ktoré tak milujem. Vládal som. Zadýchaný, no šťastný. Moje telo znovu počúvlo moje chcenie. Moju naliehavú potrebu si niečo dokazovať. Som divoký. Som silný. Som zdravý. Prvá noc, ok. Druhú to prišlo. Divé búšenie srdca. Bolesť pri každom sťahu a uvoľnení srdcového svalu. Bolelo ma srdce. Prvý krát v živote. Položil som pravú dlaň na moje zmätené a ubolené srdiečko a snažil sa ho upokojiť. Cítil som každú jeho vibráciu. Bolo ustráchané. Plakalo. Položilo sa mi do dlane a akoby znova bolo mimo telo, ako pri operácii. Bilo na mojej dlani a plakalo. Chvelo sa a prosilo o pochopenie. Veď 55 rokov slúži a chce trochu pochopenia. Ohľaduplnosti. Lásky a pozornosti. Bál som sa. Prvý krát v mojom živote som sa naozaj bál o život. Uvedomil som si, čo by to znamenalo pre moje deti, mamu, Noru, všetkých blízkych, čo mi priali uzdravenie a tešili sa, že operácia prebehla úspešne. Až teraz mi to došlo. Telo nie je sluha. Je to priateľ. Je to dar. Je rovnocenné mysli i duši. Je to dar, nie sluha. Nie bezcenný materiál, ktorý necíti, nevníma. Každá bunka je samostatný jedinec, má inteligenciu a cíti. Spolupracuje. Je časťou celku. Vníma a rozhoduje sa. V záujme celku. V záujem vyššieho dobra. Je nositeľom života. Lásky. Je to dar. Bože. Do kelu. Ako som to nemohol nevidieť. Bože. Odpusť. Odpusť moje srdce. Odpusť moje telo. Milujem ťa. Ďakujem ti. Po hodine bolestí a strachu som si dal na bolesť sa utíšila. No srdiečko bolelo ďalej a tak som ležal znova dva dni v nemocnici a našťastie som si ho nepoškodil. Testy boli v poriadku a mne to došlo. Uzdravenie je proces. Je to hľadanie rovnováhy. Hľadanie lásky. Učenie sa. Je to o počúvaní tela, jeho inteligencie. Je to o rovnováhe. Telo dáva signály a upozorňuje na porušenie rovnováhy. Uzdravovanie je proces. U každého prebieha inak. Nie je jediná metóda, jediný návod. Je to o láske. K sebe, k telu, k intuícii, ktorá vám šepká: "Počúvaj Igor. Počúvaj" A ja niekedy počúvam a niekedy si hudiem stále to svoje: "Som divoký. Som slobodný. Som zdravý. Som divý mustang." No cítim, konečne cítim a počúvam intuíciu. Skrotol som. Nie som zlomený a nebudem už v stajni vylihovať. Len budem viac rozvážny, no divoký a vášnivo milujúci krásny kôň. 


Howng.