O samote osamote              Autor: Igor Glejtek

Taká krásna téma a mne nič neprichádza. Taká nepochopená. Samota. Láska. Prečo ma nepustíš o sebe písať? Čo ešte mám prežiť, čo ešte pochopiť? Samota. Moje všetko. Odmietal som ťa celý život. Celý život hľadal. Bál som sa ťa samota, utekal k tebe, keď ma svet zraňoval. Nosila si ma na rukách, milovala a ja som utekal do náručia žien, do náručia hôr, k hudbe, k bohu, čo je mŕtvy. Moja samota. Moja podstata. Už začínam chápať. Len trochu, len hmlisto a v zábleskoch. Samota. Priateľ. Zdroj môjho bytia. Zdroj mojej mysle, mojej lásky. Život. Zo samoty, z prázdna a ticha povstáva moja myseľ, môj duch aj moje telo. Zrodil som sa v tichu, z prázdna, z kvantovej polievky prázdneho priestoru a tam sa vrátim. No kým sa rozplyniem v ničote a tichu, vrátim sa do krajiny nekrajiny, moja samota, naučím sa ťa milovať. Vedome ťa prijmem ako lásku môjho života. Samota. 

Včera som cestoval vlakom. Dve hodiny som bol sám, len s pocitom krásy a úžasu z prežitých dní s mojou láskou Norou. Dve hodiny ticha, vnútorného šťastia a pokoja. Plný vlak ľudí. Krásnych ľudí. No ani jeden nebol sám, aj keď sa nik s nikým nerozprával. No každý utekal zo svojej samoty. Oči prilepené na obrazovku mobilu, či počítača. Len nebiť ani chvíľu v tichu a sám. Sám zo sebou. Osamote. Uvedomujete si túto tragédiu? Zrodili sme sa z ticha a prázdna. Náš duch je prázdno. Je podstata, je zdroj. Je to samota vo svojej esencii. Zrodili sme sa do tohto sveta, prejavili sa z  kozmického prázdna. A utekáme sami od seba. Do vzťahov, aktivít, cirkví, spoločenstiev, fun klubov, športových aktivít, všetkých možných aktivít. Je jedno či sa týkajú hľadania Boha, aktivít tela, kultúrnych, spoločenských a politických aktivít. Vždy je to útek od seba. Zo samoty. Len a len nebyť sám. 


Prežil som to. Viem o čom hovorím. Za celý svoj život som nebol sám. Vedome som utekal pred samotou. No vždy ma aj tak dobehla. V krízach keď som zranený a nevládny celé dni ležal nepohnute v tichu a samote, sa mi prihovárala. Utišovala moje bolesti. Milovala ma. Liečila. Znovuzrodil som sa v tom tichu a prázdne. Vstal som, obnovil svoje sily a znova som utekal. Nové vzťahy, nové aktivity, nové cirkvi a duchovné systémy. Nové méty. Len nebiť sám. Nebyť v tichu. Utekal som a znova unavený padol do prachu ničoty. Pred viac ako dvoma rokmi sa zrútilo všetko. Písal som o tom. Zrútilo sa všetko. Všetko čo som vybudoval za celý môj život. Ostalo prázdno. Ticho. Pokoj. Samota. Už som neutekal. Prijal som ju, no bál sa jej. Necítil som jej lásku, necítil jej silu, nevnímal, že všetko krásne pochádza z nej. Potom do môjho života znova vstúpila láska. Bola iná ako predtým. Nie ja som ju hľadal, ona si našla mňa. Učí ma. Hovorí: "Milujem svoju samotu. Naučím ťa ju tiež milovať. Je to tvoja láska. Zdroj všetkého čím si. Prijmi ju, miluj, teš sa z nej a tvoj život sa navždy zmení. Bude ako krásna záhrada, ako šíry oceán, ako nebo." 


Uvedomujete si to, drahí pútnici? Celý život niečo hľadáme. Hovoríme tomu Boh, podstata, nirvána, kráľovstvo nebeské, vesmírna inteligencia. Venujeme tomu toľko času, toľko aktivít, je toľko systémov, ako to dosiahnuť. Ako dosiahnuť čo? Čo môže byť tam vonku mimo nás samých? Mimo vedomia, keď upriamujeme pozornosť tam von? Len a len svet, ktorý sme si sami vytvorili. No je tam to, čo hľadáme? Je tam zdroj toho všetkého, z ktorého sme povstali my sami? Je tam pokoj, tiché šťastie, je tam naše bytie? Sme tam my sami? Dovolím si tvrdiť, že nie. To všetko je v nás. Stačí si to uvedomiť. V samote nájdeš svoje šťastie. Utíš sa. Utíš moja myseľ. Objím svoju samotu, drahý pútnik. Vždy si bol sám na ceste. Cesta je krásna, plná života. Bože. Taká nádhera okolo. No ty, drahý pútnik, kráčaš po nej sám. Tvoje tiché vedomie je to, čo hľadáš. To je tvoja samota. To je tvoja podstata. To si ty, drahý pútnik. Všetko čo si hľadal, prežíval, stotožňoval sa, vznikalo v tvojom tichu a prázdnom vedomí. Len v samote a tichu to spoznáš. Upokojíš sa. Pochopíš. Konečne prijmeš. Objímeš a zamiluješ si to. Zamiluješ sa sám do seba. Do svojho ticha. Do svojej ničoty. Do života. Ty sám si všetko čo prežívaš, všetko čo vnímaš, miluješ aj odsudzuješ. Ty sám si zdrojom svojej lásky aj nenávisti. Strachu aj chcenia. Zamiluj sa do svojej samoty a ako Ikarus vstaneš a vzlietneš. Plný života vzlietneš k oblohe. Už nebudeš utekať. Naučíš sa milovať. Znovu a znovu sa vrátiš do ticha, načerpáš silu, prežiješ to najkrajšie, čo si si nevedel ani predstaviť, kým si utekal. 


Pochop, utekal si sám pred sebou. Tak čo si mohol nájsť? Len svoj strach, len tých, čo tiež utekajú. Len tých, čo tiež neprijali. Len tiene. Nie svetlo. No teraz už je všetko iné. Drahý pútnik. Niet kam utekať. Môžeš sa kochať, môžeš posedieť pri ohni, uľahnúť pod oblohu a len pozorovať. Už niet čo hľadať, niet sa čo učiť, niet kam ísť. Všetko už máš. Keď budeš chcieť, môžeš ísť, keď nie, môžeš spočinúť v kruhu priateľov. A čo môžeš vždy, je milovať. Milovať život a milovať iných. Nie preto, že potrebuješ, preto že chceš. Nie preto. že nedokážeš byť sám. Preto že si plný lásky a pochopenia. Milovať je tak ľahké, keď nemusíš. Žiť je tak ľahké keď neutekáš. Byť sám je tak krásne, keď si pochopil. V samote nestrácaš. V skutočnosti nie si sám. Nie si osamotený. Veď si zdrojom. Ako môžeš byť sám. Len keď utekáš od seba, si sám. Bože. Pochopil si konečne? Len keď utekáš od seba, keď utekáš za svetom, za zážitkami, priateľmi, za Bohom, ktorého si tvoríš v mysli, vtedy si sám. Lebo nenachádzaš. Tam vo svete zmyslov, foriem, ideí, tam nie je plnosť, tam nenájdeš čím si, čo si. Len v tichu a prázdne nachádzame plnosť. Bože. Do kelu. Chápem. Ešte plne nežijem. Staré vzorce sa vracajú. No mením ich. Postupne. S láskou. No chápem. Všetko čo píšem pochádza z prázdna, všetko čo fotím pochádza z prázdna, všetko čo milujem pochádza z prázdna a do prázdna sa raz vráti. Každá láska odíde, každý priateľ, rodič, každá krásna chvíľa i bolesť. My odídeme. Z tohto sveta javov raz odíde všetko. No zrodí sa iné. Čo ostáva? Kam pôjdeme po smrti? Odkiaľ sme sa zrodili? V tichu a v samote nájdem svoju lásku.

Howng.