O porozumení pri neporozumení Autor: Igor Glejtek

Ak by som chcel odovzdať len jednu najdôležitejšiu vec svojim deťom prípadne vnúčatám, bol by to tento text. O dôležitosti neporozumenia vo vzťahoch. A ako k nim pristupovať. Bože. Aké krásne a prínosné je neporozumieť si. V láske, v rodine, v priateľstve. Ako veľa nás to učí. O sebe, o vzťahoch. O našich pocitoch. Koľko lásky to môže priniesť. No i bolesti, hnevu, strachu, neporozumenia, odlúčenia. No i príležitostí to prekonať. Núti nás to použiť všetko, čo sme sa doteraz naučili. Núti nás to prejaviť to, čím sme. Čo vo svojom vnútri naozaj sme. Sme láska? Sme strach? Sme hnev? Kto vlastne sme? Keď je všetko v poriadku, sme zamilovaní, máme sa dobre, všetko funguje, sme šťastní, prejavuje sa v nás len jena stránka našej osobnosti. Tá ktorú radi ukazujeme, ktorú radi nosíme. No nie je to tá najhlbšia, tá ktorá nás určuje, tá ktorá naozaj ukazuje kto sme. Tá sa ukáže pri neporozumení. A to ako riešime neporozumenie, krízy vo vzťahoch, životné problémy, to nakoniec určuje kto sme a aký vedieme život. A nakoniec určí aj to, ako budeme z tohto sveta odchádzať. Preto by som najradšej naučil moje deti umeniu, ako riešiť neporozumenie. 


Uvedomil som si to len nedávno. Celý proces od vzniku neporozumenia, až po jeho vyriešenie a rozpustenie energií, ktoré z neho vzišli. Rozprávali sme sa s Norou o mojom strachu z toho, či si nájdem adekvátnu prácu po skončení liečenia. A o tom, že ma trápi, že ako muž zarábam menej, ako by som chcel a tým finančne menej prispievam na náš spoločný život. A je vlastne jedno o akú tému ide. Vysvetlila mi veľmi dôkladne a s láskou, že môj strach a môj postoj je neadekvátny, a čím by som ho mal nahradiť. Uznal som jej argumenty, no ostal smutný. Prázdny. Bez energie. Nechápal som prečo. Veď mala pravdu, jej láska a nesebeckosť boli zjavné. Viac ako tri hodiny som bol bez nálady a cítil sa pod psa. Ako toľkokrát predtým. A nepoznal spôsob, ako tú náladu zmeniť. Vysvetlil som jej, že ma zraňuje jej postoj a nepochopenie. A vlastne ani ja som nechápal, o čo ide. A potom to prišlo. Ležal som na posteli v spálni bez nálady nevediac ako to celé vyriešiť. Prišla ku mne z kuchyne a povedala: "Prišlo mi, že tvoje pocity sú normálne. Nenormálne by bolo, keby si sa správal a cítil inak." V tom okamihu ma zaplavila láska. Prišlo uvoľnenie. Prijatie. Energie smútku, ktoré blokovali moju vnútornú radosť sa uvoľnili. Bol som pochopený. Prijatý. Milovaný. Taký aký som. Nemusel som sa zmeniť. Nemusel som uznať, že sa správam neadekvátne. Prijatím Nory som sa prijal aj ja. Nepochopenie sa rozpustilo ako cukor v teplej vode. Láskou. Prijatím, že moje, vaše, kohokoľvek správanie v danej situácii je normálne. Je adekvátne. A z tohto prijatia je možná zmena. Prosím, prijatím sa to nekončí. Celý proces prijatím začína. Je umožnením následnej zmeny. Nora ma tak veľa naučila o možnosti skutočnej zmeny.


Ako teda prebieha proces, keď príde neporozumenie? Nastolí sa problém. Ak partneri majú iný názor a jeden z nich nie je vypočutý a nie je prijaté jeho stanovisko, vzniká neporozumenie a citový blok u toho, ktorý sa cíti zranený a nepochopený. Proces prebieha. Partnerova nálada sa zmení a druhý partner, ak je citlivý a všímavý, to spozoruje. Spýta sa: "Vidím, že sa niečo deje. Povedz mi o tom." No už nie je čo povedať. Blok zastaví akékoľvek uspokojivé vysvetlenie. Ak druhý partner znova len vysvetľuje, prípadne vyčítavo komentuje zmenu nálady, problém a blok sa prehlbuje. Preto nastáva chvíľa na odstup. Chvíľa na precítenie celej situácie. V tej chvíli je najväčšia chyba to chcieť celé hneď vyriešiť. Nie je to možné. Prosím. Žiadna snaha v tomto celom nepomôže. Pretože nejde o vyriešenie daného problému. Ide o lásku. Vždy ide o lásku. Nie sme tu preto, aby sme riešili problémy sveta, ide o to, dávať si lásku. Učiť sa láske a porozumeniu. Takže plynie čas. Obaja partneri uvažujú, čo sa stalo. Nik nepozná odpoveď, východisko, obaja sa cítia zmätene. Niekedy ubehnú celé roky, niekedy stačí pár hodín. Láske je jedno, koľko času ubehne. V prípade Nory a mňa bolo treba tri hodiny. A prišlo pochopenie, láska sa prejavila. Moja zmena mohla začať. Blok sa uvoľnil, cítil som sa pochopený. Cítil som, že keď urobím hocičo, aby som situáciu vyriešil, budem pochopený. A tým uvoľnený a slobodný. Kedy je možné, aby takéto pochopenie prišlo? Partner, ktorý v danej situácii je ten silnejší a navonok múdrejší, by mal zo svojej pozície ustúpiť. Prestať dookola riešiť problém a ani v duchu neopakovať, čo je treba urobiť. Ako je treba uvažovať správne. Mal by ostať ticho. Vnútorne sa oslobodiť od danej situácie. Len vtedy je možné, aby prišla intuícia, aby to čo partnerov spája, mohlo pracovať. Spoločné MY pošepká odpoveď. V mojom prípade odpoveď bola taká jednoduchá. Je normálne, keď muž chce zabezpečiť rodinu, partnerku, je normálne keď túži po adekvátnej práci, kde sa cíti naplnený a užitočný. Nenormálne by bolo cítiť opak. Pasivita. A moje pochopenie tiež prišlo. Je normálne v súčasnom svete, keď nejaký čas to tak nie je. Keď žena prispieva viac a v spoločnosti má vyššie postavenie. Láska nerozlišuje. Láska je.

V mojom živote bolo toľko nedorozumení. S mamou, otcom, bratom, dcérou, manželkami, kolegami, priateľmi. Niektoré sa podarilo s porozumením vyriešiť. Niekedy stačí naozaj málo. Povedať: "Prepáč, cítim, že som ti ublížil. Chápem, ako si sa cítila". Niekedy je nedorozumenie obojstranné a chcel by som to isté počuť aj ja, no neprichádza. Vtedy je nutné vnímať medzi riadkami, za slovami. Druhá strana vysiela mimozmyslové signály. Vnímam ich? Určite. Pomoc pri zháňaní krvi, pomoc pri rekonvalescencii. Nemôžem predsa chcieť presné slová alebo pochopenie. Je na mne aby som rozlišoval a vnímal aj za slovami. Veď láska má toľko podôb. Toľko signálov a toľko možností ako ju prejaviť. Bože. Ďakujem. Pri všetkých typoch problémov, ktoré prináša život a ktoré partneri riešia som zistil, že problém sa nejak vyriešil sám. Život priniesol riešenie ani som sa nenazdal. Ide o to, či snaha o riešenie zanechala stopu v psychike alebo nie. Ak áno, treba sa k tomu vrátiť. Porozumieť a nájsť spôsob ako energiu rozpustiť. Stačí naozaj málo. Vnímať človeka ako celok. Zo svojim príbehom, minulosťou, nastavením, v celej šírke. A seba rovnako. Nie sme ostrovy. Sme krajiny. Šíre, rozľahlé, krásne i nebezpečné. Dotýkame sa navzájom. Prelíname. Z kopcov plynulo prechádzame do nížin a z nížin do vrchov a strmých horstiev. A počasie? Bože aké krásne počasie nad krajinou. Koľko možností, koľko výziev. No sú nedorozumenia, ktoré nie a nie doriešiť a nastoliť rovnováhu, odpustenie a pokoj vo výťahu sa nedarí. Partneri majú tak rozdielnu predstavu, nastavenia, predstavy, sú tak sklamaní, že ani opakovaná snaha o porozumenie neprináša výsledky. Vtedy je treba problém pustiť. Nechať tomu čas. Odísť. Povedať si, urobil som všetko čo bolo v mojich silách. Neviem viac. Viac by bolo ublížiť sám sebe. Pokoriť sa za hranicu svojho Ja. A tu nastáva čas na pojednanie o iných typoch porozumenia.


Bývam veľmi tvrdohlavý. Milujem beh, bike, milujem záhradu a milujem ľudí. Nič ma neodradí. Ani zlomená kľúčna kosť, ani infarkt a trojitý by-pass. Budem si robiť svoje. Aj sľúbim, pokúsim sa sľub o tom, že sa budem šetriť dodržať, no nejaká záhadná sila ma odnesie, posadí na bike a už idem. Alebo vidím neobrobenú záhradu a ani sa nenazdám, už pliem. Alebo prenášam drevo, ošetrujem stromy, pomáham priateľom. Neviem inak. Moja Nora sa o mňa zo začiatku bála. Robila si starosti a dohovárala mi. No pustila to. Miluje ma takého aký som a často mi to vraví. Starosti si robí naďalej, no už nemá strach. Predtým ma často privádzala do stresu tým, ako sa o mňa bála a snažila sa ma zmeniť. No teraz jej už len hovorím: "Nerob si starosti Miško." A obaja sa usmejeme. "Ňuňu." Hovorí mi. A tá jej láska robí presne to čo má. Síce som stále ten istý, vášnivý a divoký, no učím sa zodpovednosti. Za seba a náš vzťah. Milujem ju a nechcem aby sa o mňa bála. Jej prijatie toho aký som, ma samo o seba mení. A ja prijímam ju. Je úžasná práve taká, aká je. Takže čo prináša do vzťahov veľké neporozumenie? Keď druhých neprijímame, takých akí sú. Nechápeme, že v danom okamihu nemôžu byť iní. Sme ako stromy. Vyrastáme na mieste, ktoré sme si zvolili, kde zapustíme korene a prijímame živiny, ktoré na danom mieste sú už od nepamäti. Vyrástli sme zo semienka, ktoré malo danú kvalitu a je daného druhu. Okolo je krajina, ktorú sme si zvolili, okolité stromy, voda, vzduch. Nemôžeme byť zrazu iní len preto, že si to niekto praje. Z nejakého dôvodu s nami vytvoril vzťah. Niečo sa mu zapáčilo. Možno tieň aký vrháme, možno ovocie, možno krása vzrastu. Po čase nás poznáva viac. Poznáva celý strom. Aj kazy, zranenia, hnilobu, starobu. A len preto že nás poznáva celých akí sme, má snahu nás zmeniť? Prečo nás nemiluje takých akí sme? Veď tá krása, pre ktorú si nás zamiloval ostáva. Tá sa nezmenila. Len niečo pribudlo. Len sa niečo odhalilo. Preto, kým sa rozhodneme spolu žiť, vytvoriť trvalý vzťah, poznajme celý strom. Celú bytosť. Dajme si čas a poznávajme sa. Ak aj potom láska, úcta a porozumenie, priateľstvo, spoločné hodnoty sú sily, ktoré nás spolu utvárajú, a obohacujú, obohatíme nielen samých seba, no i okolitý les, a všetkých ktorý sú v našej blízkosti. A ak nie? Ak zistíme že partner nie je pre nás ten pravý? Začneme ho meniť? Spílime konár, kde tu pristrihneme, kde tu prikrášlime? Bože, aká naivná predstava chcieť druhého meniť. Strom rastie ako celok. Ako súčasť krajiny. Rastie od koreňov, z vnútra. Je majestátny a krásny. Je múdry. Ak na nám nepáči, je toľko iných stromov. Je toľko iných ľudí. Nezraňujme ho len preto, že nevyhovuje našim predstavám. Porozumieme niekedy, čo znamená milovať nepodmienečne? Naučíme sa to? Je to proces a začína od seba. Pokračuje partnerom, rodinou, deťmi, priateľmi, prírodou. Nikdy nekončí. Nemá hraníc. Ani smrť nie je hranica. Sú to dvere k novým svetom. Novou láskou a novými možnosťami. Ámen.


Howng