O pokore                  Autor: Igor Glejtek

Dnes bol deň, ktorý ma hádam naučil najviac o sebe, Bohu, ako ho ja vnímam, o živote, o láske. Naučil ma o pokore. Nie o takej, pri ktorej skloníme hlavu, pokoríme svoje ego. Nie o takej, o ktorej hovoria politici, keď chcú naše hlasy. Nie o pokore, keď príroda ukazuje svoju silu a my vidíme, aký sme bezradní a malí. Nie o pokore, keď zdvihneme hlavy a vidíme milióny hviezd, mliečnu dráhu, galaxie, hmloviny alebo len náš mesiac. Ja budem hovoriť o pokore, ktorá dvíha, napĺňa bázňou, úctou, krásou, láskou. Jedine takáto pokora má naozaj pre človeka cenu. Lebo ho robí lepším, láskavejším, vnímavejším a ľudskejším. Napĺňa ho obdivom, napĺňa ho bázňou, je fascinovaný, ako život funguje. Aký je človek najprv nepatrný, keď sa narodí, aký závislý na ostatných, aby prežil. Potom silnie, je samostatný, hrdý, mocný až sebecký. Napokon hľadajúci, znova malý pred Bohom a neskôr zase veľký. No inak. Cíti sa súčasťou a pokorne prijíma lásku a svoje miesto vo vesmíre ako tvorcu. A je hrdý. Cíti sa jedinečný a zároveň obyčajný. O tom napíšem. O tom som dnes rozmýšľal. 


Ako vždy, najlepšie všetko popíše príbeh. Dnes som bol na prvej kontrole po infarkte. Tešil som sa na dobré správy. Ako sa mi srdce zhojilo, cievy sú funkčné a ja budem môcť znova behať a jazdiť po horách na biku. No prišlo vytriezvenie a šok. Srdce má na jednej strane odumreté tkanivo, ktoré vzniklo pri infarkte. Keďže som otáľal, ja hrdina, a nešiel som hneď do nemocnice pri prvých bolestiach na hrudi, poškodenie je trvalé. Nadôvažok arytmia, zlý rytmus, v budúcnosti možnosť zväčšenia srdca, ak si nedám pozor a budem ho namáhať. A žiadne behanie po horách na biku. Koniec. The End. Howng. Žiadne kopce, turistika mierna, beh asi tiež zabudnúť. V čakárni bolo asi päť mužov v mojom veku a mladších a zbytok staršie dámy v rokoch. Tiež príznačné. Od doktorky som vyšiel najprv akože sa nič nedeje, no pomaly mi dochádzalo. A dochádza. Celý deň rozmýšľam, čo to pre mňa znamená. Aký budem mať zvyšok života. Bude krátky? Budem šťastný? Ako sa vyrovnám s tým, že na šport môžem zabudnúť. A potom mi to pomaly dochádzalo. A zase po rozhovore s Norou, ktorá mi s lásku vravela, že žiť sa dá aj inak. Šťastný môžem byť aj bez adrenalínových športov. A začal som rozmýšľať o tom, prečo som vlastne takto hazardoval zo životom. A prichádzala pokora a tiché šťastie. Bude to v poriadku.


Každý človek chce byť šťastný. Každý. Ja som svoje šťastie hľadal v láske. Bol som a som šťastný, keď milujem a som milovaný. Nie vždy sa mi darilo lásku prežívať, no urobil som pre to vždy maximum. A vtedy som objavil šport. Ľudia obdivujú športovcov. Výkonných športovcov. Sú niečim pre nich výnimočný, hlavne vo vyššom veku. A zjazdy na biku strmhlav z hôr, to je už niečo. Ľudia to obdivujú, lebo je to niečo výnimočné. Obdivuhodné a nebezpečné. Bol som tým posadnutý a obdivoval som sám seba. Chválil sa každému, aký som športovec. Miloval som ich obdiv a cítil lásku. Bože, túžil som po láske, ktorú som nedostával v rodine a v manželstve. Cez šport sa mi jej dostávalo. Obdiv, úcta, priateľstvá. Bože. Za akú cenu? V živote som si všimol, že vždy dostaneme to, čo chceme. Moja už bývalá manželka mi celý čas hovorievala: "Boh je pre mňa na prvom mieste." A tak sa aj správala. Boh jej mysle, potom celá plejáda pastorov, ja niekde vzadu. A čuduje sa, že som z manželstva, kde som nemal žiadne slovo, úctu a necítil lásku, vycúval. Aj to je cena za to, že dostaneme to čo chceme. Aj ja som nakoniec dostal. Nie, nemyslím cenu pre vrcholového športovca. To bola len okľuka, ako získať lásku. Do môjho života vstúpila skutočná láska. Do môjho srdca. Dojíma ma a slzy mám na krajíčku, koľko som tomu obetoval. Koľko skúšal, koľko zažil sklamaní a opätovných nádejí. A v najťažších chvíľach života nachádzam najviac lásky. V mojom srdci, srdci mojej lásky Nory. Všetko zdieľame spolu. Všetku radosť aj bolesť. Napĺňa ma to vďakou a zase vďakou, že som dostal to, čo som celý život hľadal. Lásku. Bezpodmienečnú, nežnú, láskavú. Takú pre ktorú netreba liezť po kopcoch, byť hrdina, byť ultrašportovec, byť silný a krásny. O to všetko som prišiel a aj tak som milovaný. A aj budem. Pretože vždy dostaneme to, čo naozaj chceme. Žiaľ nie vždy vieme, čo chceme a čo to bude pre nás znamenať. No vesmír tak funguje. Pokora nie je skloniť hlavu pred Bohom, pred majestátnosťou vesmíru. Pokora je hlavu vztýčiť. Zvolať. Bože! Tu som. Ďakujem za život. Ďakujem, že dostávam vždy to, čo chcem. Že som tvojou časťou. Že som jedinečný. Že si uvedomujem. Že poznávam svoje miesto vo vesmíre. Že tvorím a zažívam všetko, čo tvorím. Že mám silu, múdrosť a schopnosť učiť sa. Že mi stačí obyčajné šťastie. 


Takže aký bude môj ďalší život? Pokojný, láskyplný, radostný, zaujímavý. Zodpovedný. Pokorný tým krásnym spôsobom. Naplnený obyčajným šťastím. Viem, že raz odídem z tohto sveta. Aj to sa učím prijímať. Je to zvláštne, však? Každý odídeme a tušíme, že to bude veľká zmena. Túžim sa toho ešte veľa naučiť o živote a zažiť veľa lásky a veľa lásky dávať. Pokora znamená aj prijať poznanie, že dostávame len to, čo dávame. Žijeme len to, čo si tvoríme svojimi myšlienkami a skutkami. Často ignorujeme zákony prírody a čudujeme sa, že sa nám to vráti. Ja sa nečudujem. Prijal som dôsledky svojho spôsobu života a zmením svoje správanie. Nie pokorne pokorený. Pokorne milujúci a prijímajúci. Kedysi som si myslel, že zákony sú na to, aby sa porušovali. A dnes? Bože. Hádam netreba hovoriť. Do kelu. Aké poučenie by som ešte chcel? Smrť?


Je večer a ja som znova šťastný. Nemusím športovať a namáhať sa, aby som bol šťastný. Môžem chodiť, môžem používať ruky, chutí mi jesť. Cítim dotyk, objatie, vidím slnko a oblohu. Nie som na vozíku a mám zdravé nohy. Môžem sa milovať. Môžem sa prechádzať kilometre, vidieť trávu a stromy. Môžem sedieť pri ohni, rozprávať sa s priateľmi a s Norou. Môžem tancovať. Môžem hrať šach a počúvať hudbu. Verím, že budem mať vnúčatá, budem ich učiť chodiť, rozprávať a hlavne sa s nimi hrať. Môžem milovať. Môžem milovať a som, chcem byť milovaný. Bože. Koľké šťastie. Aké pokorné a vďačné srdce.  


Howng