O duchovnosti trochu                   neduchovne             Autor: Igor Glejtek

30.09.2019

Bože. Koľká trúfalosť písať o duchovnosti. Je to akoby som mal písal o čiernych dierach, kvarkoch, elektrónoch. Nič o tom neviem. Môžem písať len o tom, čo som sám prežil. Len o tom môžem písať. Len o tom, to čo som sám pochopil. A bude to niekoho vôbec zaujímať? Áno, určite. Moju dcéru a moju lásku Noru. A mňa, lebo ešte neviem, čo napíšem. Zistil som úžasnú vec. Je vo mne niečo, v každom z nás, o čom skoro nič nevieme, kým sa neprejaví. Nevidíme to, necítime, nevieme o tom nič povedať. No sú chvíle, keď s istotou povieme. Prejavilo sa to, inšpirovalo ma to, zmenilo ma to, hovorí cezo mňa presne to. Ale čo konkrétne to je? Niektorí by povedali: "Boh cezo mňa hovorí." Iní channelujú, hovoria z mimozemšťanmi, s vyšším vedomím, s Ježišom Kristom, s duchom Elvisa. Bože. Ja nehovorím nič. Len píšem a usmievam sa. Nechápem, len milujem.


Tak pekne po poriadku. Moje stretnutia pútnika na ceste. Keď som mal 33 rokov, uvedomil som si, že bežný život ma už nebaví. Nákupy, stále lepšie vybavenie bytu, lepší magnetofón, viac hudby, viac zábavy. Každé šťastie trvalo len veľmi krátko. Len kým som túžil niečo dosiahnuť. No keď to prišlo, dosiahol som, záujem opadol a šťastie vyprchalo. Musel som nájsť nový zdroj šťastia. Našiel som ho v budhizme. Bože. Lopsang Rampa vo svojich knihách sľuboval toooľko zážitkov. Vrhol som sa na duchovné knihy, na vystupovanie z tela, na hľadanie zdroja šťastia. Chcel som vystúpiť z radu materialistov a stať sa členom rádu budhistov. Po pár rokoch som zistil, že sa nič nezmenilo. Tak som zmenil tričko. Začal som chodiť na jógu. Prijal indického majstra. Stal sa zo mňa hinduista. Bože, tam čo sľubovali. To boli méty. Zažiť zjednotenie s Bohom. Je jedno že sme ani nemali poňatie, čo to Boh vlastne je. No znelo to krásne. Tóóóľko možností. Stať sa realizovaným. Akým? Čo ja viem? Znelo to krásne. Stačilo cvičiť, meditovať, modliť sa, klaňať sa guruovi a dávať peniaze. Po štyroch rokoch sa okrem pár vízii nič nestalo. Odišiel som za ďalšou métou. Predtým som mal vízie s Kristom, tak poďme. Najprv evanjelický kostol, potom katolícky. Nakoniec Letnično-kresťanské hnutie. Bože. Toľko duchovnosti. Toľko lásky. Odpustenie, vytrhnutie, druhý príchod Ježiša. Prejavy ducha svätého. A kopu peňazí. No ako málo ľudskosti. Znova sklamanie. Odchod. Čo mi ešte ostalo? Čím som ešte nebol? Jáááj. Islam. V Martine je mešita a pár ľudí, čo vyznávajú islam. Bol som tam. A? Kresťanstvo v inom kabáte. Bože. Do kelu. Čo teraz. Kde sa vrhnúť. Čo ešte vyskúšať. Čoho sa stať členom. Ako nájsť pravú duchovnosť. Bože. 


Pred dvoma rokmi, keď sa mi zrútil svet, prišiel o prácu a stroskotalo mi tretie manželstvo, najviac ma zabolelo práve zrútenie sa predstáv o duchovnosti. Boh, v ktorého som veril, sa rozplynul ako ranná rosa. Pochopil som, že tam vonku nik nie je, čo by ma zachránil, pomohol, postavil znova na nohy. Čo by ma viedol a po smrti ochránil. Zrútili sa všetky ideály, Ježiš ma nezachráni, Boh nespasí, Budha nezoberie všetku bolesť, anjeli neponesú v náručí. Všetko v čo som veril, bol sen, predstava mysle. No boli to značky na ceste. Ukazovatele na púti. Studne s čistou pramenistou vodou. Cesta ma napokon priviedla na kraj priepasti. Ďalšie vyššie méty už došli. Zdroje duchovnej pýchy, domýšľavosti, skalopevného presvedčenia, že ja jediný viem, že MY sme tá pravá cesta, to všetko došlo. Žiadny vyšší vrchol k dosiahnutiu. Len pád do prázdna. Skočil som. Padal. Nebolo sa čoho zachytiť. Letel som a stále padám. Tá neistota je niekedy zdrvujúca. Tá samota ohlušujúca. 


Neviem. Bože. Ja neviem. Prvý krát v živote neviem. Bože, aká krása a sloboda nevedieť. Koľko možností, koľko ciest, koľko krás. Neviem čo je Boh, neviem čo je treba dosiahnuť, neviem čo je po smrti. Nemusím vedieť. Nepotrebujem dosiahnuť. Neviem, čo bude zajtra. Bože. Aká sloboda. Aká láska. Aká ohľaduplnosť, nežnosť, láskavosť. Rozumiete? Chápete? Vedieť obmedzuje. Oberá o slobodu. Oberá o toľko možností vidieť krásu vo všetkom. Nevedieť. Je v tom toľko slobody. Neposudzovať. Je v tom toľko dobra a lásky. Nechápať. Je v tom toľko možností pre porozumenie. Byť len človekom. Prejavovať ľudskosť. Nie je toto tá pravá duchovnosť? Veď slovo duch. Čo je to za pojem? Neviem. No slovo človek. Veď je v tom všetko. Láska. Veď v tom je všetko. Sloboda. Súcit. Dobro. Čo nám viac treba? Kde nás doviedli všetky duchovné systémy? K stádovitosti. Stať sa členom. Vrcholná méta. Mať pravdu. Vedieť. Byť si istý. Kde nás to priviedlo? Sme slobodní? Sme ľudskí? Sme láskavý? Je menej utrpenia? 


Tam kde som bol ja pred dvomi rokmi, je teraz celé ľudstvo. Na kraji priepasti. Uvedomujeme si to? Cesta končí. Niet vyšších mét. Nie je nové náboženstvo, ani veda nás nezachráni. Zem zomiera. Dusí sa v prejavoch našich istôt. Našich veď viem. Zomierajú zvieratá, stromy, voda, vzduch. Zomierame my. Nevieme v skutočnosti nič. Nechceme vedieť. Zatvárame oči. Chceme byť duchovný, no nie sme ani trochu ľudský. Ani trochu zvierací v tom najlepšom zmysle slova. Ani trocha súčasťou prírody, Zeme, vesmíru. Lebo sme "vedeli a mali pravdu". A teraz stojíme na kraji priepasti a prvý krát si uvedomujeme, že nevieme. Nevieme, čo bude ďalej. Či prežijeme. Čo bude ďalej. To jediné nás prinúti skočiť. Skočiť do neznáme a nevedieť. Odovzdať sa. Prijať. Letieť v prázdne a tichu mysle. Možno potom príde ten pocit. Nie sme v tom sami. 


Bože, zažili ste niekedy ten pocit, keď už myseľ konečne utíchla, lebo nevie. Nie sme sami. Niečo nás nesie, unáša, miluje, cíti, vytvára. Niečo nás spája. Vedci už prichádzajú na niečo, čo duchovní ľudia len túžia zažívať a len veria, že to existuje. Sme súčasťou celku. Celý vesmír je prepojený a aj tá najmenšia časť je spojená s celkom a odráža celok. Čo raz bolo spojené, je spojené navždy. Nedá sa to uchopiť, myseľ neporozumie. No srdce cíti. Občas to prežije každý. Skúsme si predstaviť. Zabudneme na všetky duchovné pravdy, učenia, náboženstvá, duchovné systémy a povieme si: "Nevieme." Staneme sa znova deťmi, ako to hovoril Ježiš. Naše skúsenosti sa nestratia, ani bolesť a láska. Budeme len ľuďmi. Zabudneme na to, čo nás rozdeľuje a možno konečne pocítime to, čo nás spája. Byť len ľuďmi a cítiť lásku. Láska je určite to, čo nás spája. A príde pocit, že všetci sme členmi spoločenstva ľudí. 


Všetci.

Howng