Emócie                    Autor: Jasna Živa

Počas dovolenky v Chorvátsku sme si s mojou duchovnou sestrou Jankou nastavili prenádherné zrkadlo. My dve sme mali zaplatenú izbu na hoteli, kde prebiehal meditačný seminár s Petrom Chobotom. Veľmi sme sa na neho tešili. Maťko Kamienok s maminou a Michalom bývali asi polhodinu cesty od nás na súkromí. Stretávali sme sa pred meditačnou miestnosťou v priestoroch nášho hotela. Voľný čas sme trávili na nádherných plážach Bašky Vody a Promajny pod pohorím Biokovo. Kamenný masív, ktorý sa ťahá skoro celým chorvátskym pobrežím je vyhľadávaným silovým miestom. Kedysi na tomto území žili Bogomilci. Stali sa priamymi učencami Krista, liečili ľudí. Začali ich však prenasledovať a tak sa museli utiahnuť do hôr, kde ich telá splynuli s prírodou. Zostala tu však po nich liečivá energia, na ktorú je možné sa naladiť.

Po skúsenosti s psychadelickou žabkou, aj vďaka Petrovým meditáciám na prácu s energetickými centrami, sa moje vedomie stalo otvorenejším. Dokázala som venovať väčšiu pozornosť procesom, ktoré prebiehali v mojej mysli. Zistila som, že si príliš často robím starosti o druhých, pričom to vôbec nepotrebovali. Často som si zamestnávala myseľ myšlienkami, či na nás priatelia nečakajú príliš dlho, či by im nevadilo, že si spravíme vlastný program alebo na ktorú pláž pôjdeme. Chcela som aby boli všetci spokojní. Na druhú stranu sa mi zdalo, že moja kamarátka Janka si o nikoho starosti nerobila, vnímala samú seba a robila len to, čo jej spôsobovalo radosť. V jeden deň sa prihodilo, že na mňa vo svojom radostnom prežívaní úplne zabudla. Tým sa vo mne spustila lavína negatívnych pocitov.

Prihodilo sa to takto. Po meditácií nešla Janka s nami na pláž, tak ako bolo zvykom ale vrátila sa do hotelovej izby. Potrebovala si vybaviť súkromné záležitosti, ktoré ju dlhší čas tlačili.  My sme trávili poobedie na pláži v Promajne. Pri rozlúčke mi v hlave prebehol scenár, ako Janka príde pred večernou meditáciou na pláž za nami. Organizácia však prebehla iba v mojej hlave.  Čo bola chyba číslo jedna. Keďže do času návratu do hotela sa Janka neobjavila, pomyslela som, že mala veľa práce. Verila som, že ma čaká na izbe, tak aby sme sa stihli pred meditáciou osprchovať. Dvere sa však boli zamknuté. Janka tam nebola! Behala som  po hoteli ako splašená. Nevedela som ju nikde nájsť. Bola som už zúfalá, pretože v meditačnej miestnosti silno fúkala klíma. Potrebovala som si všetko nachystať, tak aby mi pri meditácii bolo príjemne. Pár dní predtým som v mori utopila telefón, takže som jej nemala ako zavolať. Spomenula som si, ako mi hneď druhý deň dovolenky spadol do mora. Janka práve volala s kamarátom, tak som sa šla odfotiť pri západe slnka sama. Bolo to nádherné. Nenapadlo ma, že v plutvách môže na klzkých kameňoch pšmýkať. A stalo sa, mobil mi vypadol z rúk rovno do slanej vody a vyskratoval sa. Napriek úsiliu oboch, sme ho už nedokázali zachrániť. Bola som z toho najskôr na seba nahnevaná, ale nakoniec som si aj vďaka tomu naplno užívala dovolenku. Na rozdiel od Janky, ktorá hnevala moje ego tým, že na môj vkus príliš často telefonovala. Nevenovala sa mi. Situácia s kľúčmi sa vyriešila nakoniec tak, že som meditovala  slaná od mora, s plachtou požičanou od Janky. Bolo jej to samozrejme ľúto. Nevedela, čo mám v úmysle. V meditácií na čistenie panvy som plávala na morských vlnách, obklopovali ma nádherné morské živočíchy. Moje energetické telo sa na konci očistilo od nánosov piesku a kameňov. Nosilo si ich dlhé roky všade so sebou. Vďaka tomu som sa po meditácii zobudila nádherne psychicky aj fyzicky očistená. Bola som aj veľmi unavená. Proces, ktorý vo mne prebehol, mi umožnil prekonať traumu z morského dna. Spôsobovalo mi nepríjemné záchvaty paniky. Strach som pomocou tohoto zážitku dokázala prekonať. Zvyšok dovolenky som šnorchlovala a užívala si plávanie ponad morské riasy.  Hemžilo sa to tam rybami a ja som sa cítila ako morská. panna v akváriu.

Neskôr meditácií na mňa doľahol pocit smútku. Môj otec dostal týždeň pred mojim odchodom do Chorvátska infarkt. Na druhý deň ho mali operovať. Doľahlo to na mňa. O otca sme sa všetci báli. Mala som slzy na krajíčku, Janke som o svojich pocitoch nepovedala. Janka prijala pozvanie na prechádzku od jedného chlapca, s ktorým sa zoznámila v jedálni. Ja som sa rozhodla, že v ten večer zostanem radšej sama na izbe.  Ten muž mi nebol sympatický. Negatívna emócia sklamania sa vo mne hromadila.

Ďalší deň nás kamarát pozval na hodinu acro yogy v hotelovej záhrade, pričom sme mali len hodinu času pred večerou. Janka bola z tejto možnosti nadšená. Nechala som ju, nech si túto aktivitu užíva ako prvá. Ja som zatiaľ cvičila svoje jógové zostavy. Bola som spokojná so svojim tréningom. Pozície vo vzduchu išli Janke naozaj výborne. Fotila som ju telefónom. Tešila som sa s ňou ale uvedomila som si, že sa zároveň cítim dotknuto. Snažila som sa prísť na to prečo. Závidela som Janke, že si svoju hodinu užívala bez toho, aby čo i len raz pomyslela na mňa, či by som si to chcela aj ja vyskúšať. Zároveň som si uvedomovala, že ja na jej mieste, by som si to tak neužila, pretože by som častejšie myslela na ňu, či to ešte stihne! Nemala by som z toho taký úžitok ako ona a neprinieslo by nám to takú kolektívnu radosť ako v tomto prípade. Išlo teda len o moje ego? Moje sklamanie z nenaplnených očakávaní sa začalo meniť na záujem, ako by som sa od Janky naučila užívať si život bez toho aby som si kazila prítomný okamih obavou o druhých.

Na ďalší deň sme rozprávali o svojich pocitoch. Janka argumentovala tým, že každý človek predsa má vždy možnosť si povedať, čo chce alebo nechce. Môj názor bol opačný. Každého človeka predsa poteší, keď na neho ten druhý myslí. Radosť je väčšia, keď na seba nemusí upozorňovať. Zistili sme, že pravda je niekde uprostred. Uvedomili sme si kontrast medzi našimi spôsobmi vnímania tohto problému. Mali sme v sebe zabudované isté modely správania. Nič nie je dobré alebo zlé. Správne alebo nesprávne. Ide len o uhol pohľadu. Často krát na druhých myslím a trápim sa. Predovšetkým vtedy, keď nie sú očakávania nastavené z oboch strán rovnako. Nemali potrebu mi moju starostlivosť oplatiť. To vo mne vyvolávalo pocit frustrácie. Zrkadlili sme si pocit neuspokojenia. Na druhú stranu Jankina myseľ sa nepozastavuje nad vútorným svetom druhých, kým ju sami o to nepožiadajú. Tak sa jej darí užívať si prítomný okamih. To sa jej však niekedy zrkadlí na nespokojnosti ľudí. Vyčitajú jej sebeckosť. 

Pretože sme už vtedy vedeli o tom, že si sami tvoríme svoju realitu, zaujímal nás názor nášho priateľa Maťka Kamienka. Vysvetlili sme mu, čo sa udialo. Povedal nám: "Nestarajte sa o to, čo robia druhí, myslite len na to, čo ste urobili vy sami, že ste sa dostali do tejto situácie." Ja som tušila, že očakávania, ktoré som mala na mojich blízkych, som nastavila podľa toho, ako som bola zvyknutá u seba. To vytváralo kontrast, ktorý často viedol k nepochopeniu. Správanie Janky, ktoré bolo v rozpore s tým, čo som si predstavovala ako správne, vo mne túto negatívnu emóciu vyvolalo. Mala som v sebe zakódovaný program, ktorý vo mne mohli spustiť udalosti, ktoré som prežívala v minulosti. Ja sama som však nevedela vysloviť nahlas svoje želania tak, aby na ne mohli ostatní reagovať. To mi prinášalo do života konflikty a negatívne emócie. Často krát som sa uzatvárala sama do seba. Očakávala som od druhých, že mi budú automaticky oplácať tým, čo som dávala ja im. Hoci to bolo niečo, o čo vôbec nestáli alebo to nepotrebovali.  Dokonca si to ani nevšimli a neprejavili vďaku. Uvedomila som si, že som si túto emóciu privolávala sama a hnevala som sa na druhých, tak ako teraz na Janku. Hnevala som sa sama na seba a svoju prehnanú potrebu starostlivosti.

Kameň pokračoval: "Zmyslom života je prežívať emócie, ktoré chcete mať a naučiť sa tak tvoriť si svoj život. Uvedomíte si svoju tvorivú schopnosť. Naučíte sa postupne vnímať aj iné úrovne existencie, nielen ilúziu vytvorenú zmyslami tela."

Započúvali sme sa pozornejšie jeho slovám: "Zamyslite sa, prečo niekto v živote vôbec niečo robí? V konečnom dôsledku každá činnosť, ktorú niekedy niekto vykonal končí v pocite, ktorý nakoniec z toho má. Všetko, čo vnímate cez každý jeden zmysel tela, končí v emócií. Na základe obrazu, ktorý vidíte zrakom, prežijete emóciu. Prostredníctvom zvuku, ktorý zachytí tvoj sluch, prežiješ emóciu, atď. Lenže keď sa pozrieš do seba, zistíš, že tie emócie vieš mať aj bez toho, aby ich zachytili tvoje zmysly. Proste len tak."

Maťov hlas nás vytrhol zo zasnenia: “Viete čo je cieľom života? Sú to emócie, ktoré dosahujeme pomocou každej vykonanej činnosti. Teraz keď už poznáte cieľ života, povedzte mi, čo je vlastne zmyslom života?" Nenechal nás odpovedať: "No zmyslom života je užívať si cestu, na ktorej vidíte svoje pocity a emócie zhmotnené cez zrak, čuch, hmat, sluch, chuť v podobe ľudí a situácií okolo seba."

Pokračoval plynulo ako vždy: "Vy ste tvorcovia, nekonečná tvorivá energia. Tak aj konajte a neriešte, že sa vám deje niečo nespravodlivé.  Keď prestanete živiť svoju emóciu odporu a strachu, tak sa všetko zmení. Čím viac budete v sebe držať negatívne emócie, tým vám bude život prinášať viac a viac podobných situácií a trápení. A to až dovtedy, kým nepochopíte, čím ste si ich priťahovali. Zbavíte sa odporu.  To len vy sami si staviate okolo seba blokády. Keď si uvedomíte, že samé si tvoríte svoj vlastný život, budete si do neho privolávať len to, čo vy samé chcete prežívať.

Spýtali sme sa ho, ako teda treba riešiť negatívne situácie. Odpovedal nám: "Keď budete venovať pozornosť tomu, ako sa čo kazí, tak ako chcete žiť v peknom svete? Svoju pozornosť venujte radšej tomu, aký chcete aby bol svet. Nestarajte sa do nikoho a do ničoho. Život je emocionálna cesta plná zrkadiel, v ktorých sa odráža naša myseľ. Keď pochopíte, že vašou úlohou nie je za nikoho nič riešiť, posudzovať a naprávať ale starať sa len o svoj rozvoj, tým najlepšie pomôžete všetkým. V podstate je to jednoduché, ide len o váš pohľad na život. Je to také, aké si to vytvoríte. Existujete v prvom rade ako bod vedomia, ktorý je súčasťou nekonečnosti a tým pádom vlastne máte neobmedzené možnosti čohokoľvek. Neexistujú iné obmedzenia ako vaša vlastná myseľ. To, že ste teraz na Zemi v ľudskom tele vám len púta pozornosť na istý druh reality. Tá však vôbec nemusí byť taká reálna.

Spýtali sme sa: "Tým nám chceš povedať, že sa zbytočne trápim udalosťami, ktoré ani nie sú skutočné?"

Priateľ odpovedal: "Vysvetlím vám to na jednom príklade: Chlap si zlomil nohu a všetci z dediny mu hovorili: "Joj, aké nešťastie, že si si zlomil nohu." On im na to odvetil: "Neviem, či je to šťastie či nešťastie. Viem len, že som si zlomil nohu." Potom prišiel povolávací rozkaz do vojny. A všetci: "Joj aké má šťastie, že on nemusí."

Nechápavo sme sa seba pozreli, priateľ teda pokračoval vo vysvetľovaní:

"Zober si napríklad rádio. Tam máš stanice a každá stanica má inú frekvenciu. Jedna je povedzme príjemná pekná hudba, ktorá vo vás vyvoláva príjemný pekný pocit, pekné situácie, príjemných ľudí. Vy sa na ňu môžete naladiť a ísť si na tom celý deň. Ďalšia stanica nie je až tak pekná a príjemná. Na tú sa môžete naladiť tiež ak chcete. No a v živote je to podobné. To čo cítite, to na čo myslíte, sa vám deje lebo všetko má rovnakú frekvenciu. Keď vy počas dňa prelaďujete frekvencie, tak sa vám so stanicami menia aj situácie. Môže to byť hocičo. Ak ste naladené na frekvenciu hnevu, do života vám prídu práve tie situácie a ľudia, ktoré vo vás zrkadlia emóciu hnevu. Ty si sa mohla cítiť neisto alebo mať strach, že sa nedostaneš ku kľúčom od izby a myslela si si, že to v tebe vyvolala tá situácia. Je to však opačne. Tú situáciu si si privolala sama tým, že si sa dostala na frekvenciu strachu. Bála si sa, že Janka na teba zabudne. Išlo o ten istý alebo podobný pocit, ktorý je spojený s tou situáciou, ktorá ti potom prišla do života. Hlavne niekedy sa ti môže stať, že nevieš prísť na to, prečo ti chodia do života stále tie isté situácie. Takto sa ti môžu diať veci celý život a ty si stále hovoríš: ja som taký smoliar, celý život sa mi dejú zlé veci.  Stačilo by sa však len naučiť priradiť emócie k situáciám. Potom by si si vedome vyberala, aké situácie chceš vo svojom živote prežívať. Naučila by si sa, na akú frekvenciu sa máš najskôr naladiť."

Kamienok mal pravdu. Naladila som sa na frekvenciu strachu, že Janka sa viac zaujíma o svoje prežívanie ako o to, čo prežívame spolu. Začala som si všímať práve tie situácie, ktoré vo mne tento strach podporovali. Zamyslela som sa, či nejde o potrebu mať niekoho, kto by mi prejavoval pozornosť. Keď sa mi pozornosti nedostávalo, nahromadil sa vo mne strach zo vzďaľovania sa blízkej osoby. Bola som vďačná, že sa moja priateľka nenahnevala na moje prehnané reakcie. Umožnila mi tak odhaliť emocionálny zlozvyk, ktorý vlastne ani nebol môj. Moja nekonečná bytosť by si ho nevybrala. Možno patril mojej babičke, ktorá to v živote nemala jednoduché. Požiadala som ju aby si svoj strach z opustenia zobrala naspäť a poslala ho do zdroja. Pocítila som vďačnosť. Nebyť Jankinej trpezlivosti a múdrosti nášho priateľa, možno by som tento program v sebe nikdy nespracovala. Mať spriaznenú dušu, ktorá ti s láskou nastavuje zrkadlo každý deň je nádherné a ja som vďačná za každú jednu lekciu, ktorú si v našom živote dáme.