Emiko Watabe                Autor:Jasna Živa

Emiko som uvidela prvýkrát v Máji tohoto roku. Bolo to na parkovisku pred potravinami v dedinke s ovocným názvom Jabloňové. Leží na Záhorí,  kúsok od Bratislavy a predsa  je to iný svet. Cestovali sme s kamarátmi na víkend na chatu a hľadali sme zabudnuté korenie do guláša. Bol začiatok leta. Radovali sme sa ako deti, pretože sme sa napchali do malého  Peugeota s batožinou aj so psom. Ako školáci na prázdninách u babičky, ktorých pustili z dohľadu za dobré správanie. Vedľa nášho krabičkového auta zaparkovala obytná dodávka. Bol to Volkswagen horčicovej farby. Rekvizita pripomínajúca časy Woodstocku, ktorý ja poznám už len zo rozprávania. Legendárny bol aj tento van, nadčasový a predsa stále jazdil. Podobne ako náš starý Peugeot 106. Ledva radil a predsa sme v ňom počúvali najnovšiu hudbu z reprákov. Pobavila som sa nad vzniknutou situáciou. Aká "retro" partička sme sa zišli  na tom parkovisku. Asi aj preto vznikli vzájomné sympatie.

Spoza dodávky vyšla exoticky vyzerajúca dievčina. Na hlave mala niečo ako šatku uviazanú na spôsob turbanu, ktorý jej skrýval vlasy. Ihneď ma zaujal štýl jej oblečenia. Tielko nad pupok netradičného materiálu aj strihu a nohavice so zníženým pudlom. Vyzerala skvelo. Prírodné zemité farby ladili s farbou dodávky a celkovo so všetkým naokolo. Pomyslela som si, že sa musí cítiť veľmi pohodlne. Ja som sa v tom teple ošívala v rifľovej sukni. So psom na kolenách to nebol moc dobrý nápad. Napriek tomu, že nebola namaľovaná, vôbec to neuberalo z jej šarmu. Páčila sa mi jej prirodzenosť. Menej je naozaj niekedy viac. Patrím k ženám, ktoré dbajú na svoj vzhľad, napriek tomu som dlhú dobu nevedela nájsť svoj vlastný štýl. Preto ma často zaujali práve ženy, ktoré ten svoj vlastný už našli. Nielen obliekania ale aj prežívania života. Štýl tejto dievčiny dokonale ladil s jej osobnosťou. Vyžaroval z nej taký nadpozemský pokoj a spojenie s prírodou. Nosila farby, ktoré s ňou ladili. Nepoznala som ju, no z jej výzoru som vedela vycítiť, že táto žena si je istá sama sebou. Rada by som vedela, čo Slovensku vlastne robí. O dva týždne som dostala možnosť spýtať sa jej osobne. 

V jeden júnový piatok som sa vydala na cestu z Bratislavy na Myjavu, kde sa konala rodinná kopaničiarsko- africká bubnovačka. Zavolala ma kamarátka môjho otca, ktorú som ešte nepoznala. Naložila som auto vecami na spanie v prírode, zobrala so sebou psa a vyšla na diaľnicu. Miesto bolo tajné, museli ma navigovať po telefóne. Všetko však do seba zapadlo ako vesmírom naplánované. Moja prvá skúsenosť s vibrujúcimi nástrojmi hudobnými nástrojmi. Začiatky boli rozpačité, prvá noc pripomínala skôr prvé rande s chlapcom. Nevedela som čo mám robiť, len tak som stála, usmievala sa a snažila sa splynúť s okolím. Druhú noc som však zažila svoju prvú hudobnú extázu. 

V sobotu prebiehali workshopy. Maľovanie mandál, tancovanie afrických tancov, veštenie z cigánskych kariet a podobne. Duchovná atmosféra sa šírila vzduchom. Zajedali sme ju vynikajúcim vegetariánskym jedlom. Keďže sa tu zišla len hŕstka pozvaných ľudí a ich kamarátov, ktorí mali podobnú životnú filozofiu. Deň prebiehal pokojne a slobodne. Tomu zodpovedala aj organizácia, žiadny presný harmonogram. Program začal zvolaním: "Žačína sa hodina Mitakary s Emiko a Tamu. Poďte všetci."

Takto prebehlo moje druhé stretnutie s Emiko. Spoznala som ju ihneď, ako som zbadala jej milú tvár. Po cvičení som sa dozvedela, že si zo Záhoria pamätala aj ona mňa. Nadšene sme tento príbeh o našom prvom stretnutí rozpovedali aj jej priateľovi Tamu. Mal na hlave úplne rovnakú veselú hipisácku čapicu. Bol to jeho poznávací znak. Napadlo ma,  že každý človek má nejaký poznávací znak, ktorý si nosí so sebou celý život a na ktorý si ľudia spomenú, keď je o nich reč. Zamyslela som sa, čo by mohlo byť tým mojím. Čo prvé príde ľudom na myseľ, keď si na mňa spomenú. Sami seba často krát vidíme inak, ako nás vidia ostatní. Emiko tentoraz však nemala na hlave turban a ja som mala možnosť vidieť jej nádherné husté lesklé čierne vlasy. Napadlo ma, prečo si také krásne vlasy zakrýva šatkou.

Hodina Mitakary sa pozvoľna začala. Usporiadali sme sa na zemi do kruhu, tak aby sme na ňu všetci dobre videli. Emiko si sadla do stredu. Usmievala sa na nás a čakala, kým sa pohodlne uložíme do jógového sedu. Emiko sa narodila v Japonsku ale momentálne žije v Európe so svojim slovenským priateľom, ktorý jej robí sprievodcu a zároveň tlmočníka. Spolu cestujú a zoznamujú ľudí s tradíciou Mitakary, ktoré je vlastne životným štýlom pochádzajúcim z Japonska. Vysvetlila nám, že toto cvičenie je umením otvárania si svojej Mitakary. Ide o to, baviť sa pri tom, užívať si každý jeden pohyb tela. Mali by sme ho opakovať dovtedy, kým sa nám stane každodenným zvykom, bez ktorého nebudeme môcť už žiť. Je to preto, že Mitakara je hravá a radostná.  Tým,  že sa hráme, otvárame si ju každým dňom viac a viac. Nejde o nič náročné ani zložité. Je to také jednoduché, až je neuveriteľné, že sme to doteraz nerobili. Predstavila som si vedomého Japončíka s otvorenou Mitakarou. Zhrozene sa chytil za hlavu, keď zistil, že v Európe existujú ľudia, ktorí bez tohoto jednoduchého cvičenia začínajú svoj deň. A tak k nám na Slovensko vyslal Emiko, aby nás prebudila. Tancom. Dušou. Pre nich je to niečo, ako pre náš umyť si každé ráno zuby. Zaberie to len pár minút a deň získa úplne inú sviežu príchuť. Praktizovaním Mitakary každé ráno ihneď po prebudení, sa stane náš život radostnejším a my tak spokojnejšími a naplnenejšími.

Nasledovala praktická ukážka, ktorá demonštrovala ako sa Emiko práve prebúdza v posteli po nočnom spánku. Nie, nevstala hneď z postele a nešla si spraviť japonský čaj. Nešla ani otvoriť okno aby vyvetrala. Ajkeď vy to spraviť môžete, ak ste na to zvyknutí. Začala sa naťahovať ako mačka na škripci. Pomyslela som si, že robí niečo podobné ako každé ráno moja sučka Bora. Ešte ani neotvorí oči a tak ako leží, začne naťahovať svoje labky. Potom vyskočí na všetky štyri a zaujme jogovú pozíciu psa s hlavou dole. Natiahne sa maximálne ako vládze. Až ma to niekedy pobaví. Naozaj mi bolo trochu smiešne, ako sa Emiko vlní a prevaľuje na zemi z jednej strany na druhú. Pritom otvárala svoje ústa, ako keby chcela zjesť veľkú vzduchovú bublinu. Neskôr nám vysvetlila, že dôležité je moc nepremýšľať nad tým, čo telo robí. Lepšie je sa naťahovať intuitívne práve tam, kde cítime jemný svalový odpor. Hýbať sa tak, aby to nebolelo, aby sa človek cítil príjemne. Pri naťahovaní je vhodné zapájať aj svaly tváre, otvárať aj sánku a vydávať zvuky. Tým sa vyrovná tlak v tele a celkovo to výborne uvoľní celu tvár.  Ja som si v tom momente spomenula na tvárovú gymnastiku, ktorú som chcela začať cvičiť už dávno.

Sledovať niekoho ranný rituál bol pre mňa úplne nový zážitok, ktorý neviem porovnať s ničím, čo som doteraz vyskúšala. Emiko vysvetlila, že Mitakara jej priniesla do života niečo magické. Keď objavíme na živote niečo magické, tak by sme si to nemali nechávať pre seba. Ak máme hocijaký problém, vieme ho vyriešiť pomocou Mitakary. Ako? Vytvoríme si vlastnú vetu, niečo ako náš zámer, ktorý môžeme každé ráno meniť podľa potreby. Túto vetu si opakujeme počas celého ranného cvičenia a tak sa nám stane zvykom a prinesie nám do života žiadanú zmenu. Okamžite ma napadol môj zámer na dnešný deň. Vesmír ma miluje!

Takéto naťahovanie sa nie je striktne viazané na polohu ležmo. Emiko, ktorá je pôvodne tanečníčka, nám ukázala ako plynulo prejsť z ľahu do sedu a postupne preniesť váhu až na chodidlá. Pri pohľade na jej pohyby som sa cítila ako na predstavení Luskáčika. Hotové tanečné vystúpenie. Prečo by som si nemohla takto nádherne zatancovať na zvonenie budíka? Naše telo je úžasný nástroj a dokáže toľko nádherných vecí. Každý deň môžem vstať s úsmevom na tvári a pocitom že vesmír ma miluje. Nádherná myšlienka a ešte krajší a naplnenejší začiatok dňa. Spojenie fyzického s duševným. Nie je nad to naladiť sa na tú pravú vibráciu vnútorne aj navonok ešte predtým ako začne deň.

Emiko sa už čoskoro vráti na Slovensko a ja sa už neviem dočkať, kedy ju uvidím. Porozprávam jej o zmenách, ktoré nastali v mojom živote odkedy sme sa videli naposledy. Boli pre mňa inšpiráciou. Milujú svoju prácu, ktorá im umožňuje cestovať po svete a pomáhať ľuďom. Prostredníctvom Mitakary prinášajú dobré veci nielen sami sebe ale aj ostatným. A magické veci sa dejú. Niekedy sa mi síce stane, že Mitakaru ráno nestihnem, ale o to viac si ju užívam napríklad aj počas dňa, keď mám  na seba viac času. Naposledy som ju spojila s tanečnými prvkami podľa vlastnej kreativity. Ani som nepostrehla ako prešla hodina a ja som stála vo svojej izbe pred zrkadlom celkom spotená. Nemyslela som na nič iné iba na prítomný okamih.

Viac o Mitakare si vyhľadáte na Facebooku, keď si zadáte do vyhľadávača výraz "Mitakara Slovensko TaMaChino-Yu". Ak máte záujem spoznať Emiko osobne, ste srdečne pozvaní na najbližší workshop Mitakary, ktorý sa bude konat 7. októbra v Bratislave.

Event tu: https://www.facebook.com/events/1572968549412344/

Vidime sa tam.

Emiko v krásnom prostredí tábora predvádza umenie Mitakary
Emiko v krásnom prostredí tábora predvádza umenie Mitakary
Na začiatku to vyzeralo "trošku pritiahnuté za vlasy"
Na začiatku to vyzeralo "trošku pritiahnuté za vlasy"
Treba si to vyskúšať na vlastnej koži
Treba si to vyskúšať na vlastnej koži
Až som celkom zabudla, že sa niekto díva :) Nakoniec to bola ohromná zábava
Až som celkom zabudla, že sa niekto díva :) Nakoniec to bola ohromná zábava